Mala som čerstvých 19 a silno som túžila po niekom spriaznenom, tak som raz po škole zašla na Pokec a zadala som: „Hľadám chalana, 19+, 180 cm, so zmyslom pre humor.“ Ozval sa mi jeden asociál, čo nechcel deti, a môj muž. Nechcelo sa mi ťukať do klávesnice, a tak som mu po 20 minútach navrhla, či sa nestretneme. O dve hodiny sme na seba netrpezlivo čakali pri Botanickej záhrade a kým sme cez Hrad prešli pod Nový most, bola ruka v rukáve.
Verím, že to bolo osudové stretnutie a láska na prvý pohľad z oboch strán. Nebudem však klamať, bola som poriadne nervózna, keďže som nešla na stretnutie s tým, že stretnem životnú lásku. Dnes je to 12 rokov, čo sme spolu, a napríklad rodina sa o našej forme zoznámenia dozvedela až dodatočne, niektorí asi ani nevedia, ako sme jeden druhého našli.
V konečnom dôsledku som rada, že moji rodičia o tomto mojom „adrenalíne“ nevedeli, určite by sa strachovali, aj keby som sa zoznamovala v tridsiatke. Sama by som nebola nadšená, keby moja dcéra, ktorú zatiaľ nemám, skúsila niečo podobné. Na druhej strane však tvrdím, že človek nemá čo stratiť. Možno motyka vystrelí. Netlačila by som na pílu, nasilu to nejde rovnako ako v bežnom živote. Na každom vzťahu treba pracovať, či sa dvaja stretnú v bare, na zoznamke, vrazia do seba na ulici, alebo majú dohodnuté manželstvo. A moja rada na záver? Dávajte si pozor na pochybné profily a neprezraďte o sebe príliš veľa informácií. Dajte na inštinkt a verte osudu!
