Začnime základnou otázkou, ktorú si určite kladie veľa ľudí, keď ťa vidia. Ako je možné, že si taká chudá, keď máš okolo seba dennodenne krásne torty, ktoré sú síce zdravé, ale aj tak...
No asi to bude tým, že ja svoje tortičky normálne nejem. Málokedy sa totiž taká, z ktorej by som si mohla ukrojiť, ku mne dostane. Hlavne nie som prirodzene štíhla, takže za tým, ako vyzerám, je dosť veľa driny a odriekania. Denne cvičím a dávam si veľký pozor na to, čo zjem. A ak mám byť úprimná, čo sa jedla týka, som skôr klobáskový typ, ale možno to bude aj tým, že ak ste denne v kontakte so sladkým, tak na to veľmi chuť nemáte.
Tak sa vráťme k začiatkom. Aká bola tvoja cesta do koláčového kráľovstva?
Všetko sa to začalo pred vyše tromi rokmi. Vždy som sa venovala vareniu, vždy som sa motala v kuchyni. No pracovne to prišlo tak nejako zrazu a odvtedy to iba zveľaďujem.
Veľa žien má pečenie ako formu vedľajšieho príjmu. Cez týždeň pracujú napríklad v kancelárii, cez víkend pečú. Ty si z pečenia urobila biznis plán. Je to zväzujúce?
Úprimne som žiaden tlak zatiaľ nepocítila. Do projektu So Gulicious som išla s nasadením a s presvedčením, že toto je moja práca a moje poslanie, ktorému sa chcem a budem venovať. Nič iné nepripadalo do úvahy. Verím tomu, že energia, ktorú do všetkého od začiatku dávam, mi pomohla. Raz ak človek naozaj verí, že si vybral svoju cestu a inej niet, všetko sa mu vráti.
Kde berieš inšpiráciu?
Inšpiráciu beriem úplne všade. Či je to niekde na cestách alebo len tak, keď kráčam po ulici a zbadám farbičky, ktoré k sebe ladia alebo zacítim neznámu vôňu. Veľa však čítam, hľadám na internete a pozerám rôzne videá. Nikdy však nikoho nekopírujem a snažím sa mať svoj vlastný rukopis.
Pociťuješ tlak?
Lebo konkurencia je silná a stále treba napredovať a prichádzať s niečím novým. Pochopiteľne, s tým, že si zachováš spomínaný rukopis...Keď sledujem Instagram, ktorý je preplnený tortami, motivuje ma to. Lebo teraz je zdravé pečenie taký trend, že pomaly každé druhé dievča pečie. Čo, pochopiteľne, rešpektujem. Keď to niekoho baví, nech do toho ide a ja mu budem najviac držať palce. Ale ono sa to kryštalizuje samo, presne ako v ktoromkoľvek inom biznise. Kvalita tlak zvládne, priemer musí bojovať a zlepšovať sa. Dennodenne sa musím snažiť a posúvať sa ďalej. Našťastie, nemám núdzu o nápady. Prichádzajú samy a darí sa mi ulahodiť chutiam ľudí. A tak stále pridávam niečo nové...
Aj ten najkreatívnejší človek však postupom času pocíti vyhoretie. U teba je to zatiaľ v pohode?
Tento pocit som, našťastie, ešte nemala. Sú však dni, keď som aj ja vyčerpaná, bolia na nohy a chrbát od toľkého státia, pracovať sa mi jednoducho nechce a najradšej by som sa niekde povaľovala. Ale vždy, keď tento pocit prekonám a na ďalší deň, keď mi ľudia napíšu, že im tortička veľmi chutila a že mi ďakujú, som nabitá novou energiou. Je až neuveriteľné, čo vám spokojný zákazník vie dať...
Komu pečieš najčastejšie?
Viem, že sú to moji klienti, ale presnú cieľovú skupinu ozaj pomenovať neviem. Je to veľmi rôznorodé. Sú to tortičky pre deti, mladých, ale aj pre staršiu generáciu našich babiek. Veľmi sa teším, že moje tortičky majú takýto široký záber. Ozývajú sa dokonca ľudia z východného Slovenka alebo z Prahy. Najviac sa však teším, že majú úspech u detičiek, lebo ich názor a hodnotenie sú vždy najúprimnejšie.
Zdravé pečenie je aktuálne veľký trend. Je tvojím úspechom, že tvoje zdravé, ale chutné, pekné a dizajnové torty prišli na trh v pravom čase?
Chytila som tú správnu vlnu, a to mi veľmi pomohlo. Nebola som síce prvá, ale bola som medzi prvými, kto sa fancy tortičkám začal venovať. Môj produkt je špecifický – napriek tomu, že torty sú zdravé, ony aj dobre vyzerajú, aj chutia – a to je moje plus.
Pečenie si rozbehla bez toho, aby si na to mala vzdelanie. Nedávno si si však pri rozbehnutom biznise dokončila cukrársky kurz. Verifikovala si sa. Prečo?
Je to potrebné. Ono je to super, keď niekto začne piecť doma a svojpomocne si rozbieha podnikanie. Keď to však chceš robiť vo veľkom a chceš mať svoju prevádzku, potrebuješ zodpovedného vedúceho, ktorý je vyštudovaný cukrár. A ja naozaj túžim po vlastnej prevádzke, ktorú chcem aj viesť. Preto som si urobila rekvalifikačný kurz a mám v rukách výučný list. Bez neho to nejde.
Takže vlastná cukráreň je predo dvermi?
Je to v procese. Túžim po mojej veľkej cukrárni, do ktorej by ľudia chodili s láskou, radi sa do nej vracali a aby sa tam cítili ako doma.
Keď človek vidí fotografie tvojich tortičiek, miestami žasne. Koľko práce je za jednou tortou?
Viem, že toto by som asi hovoriť nemala, ale veľa nie. Samozrejme, pečenie a plnenie si vyžaduje určitý čas, ktorý sa oklamať nedá, ale to konečné zdobenie mi ide od ruky.
Nie každá torta sa však vydarí... Si sama sebe najväčším kritikom?
Som k sebe extrémne kritická. Čo sa tortičiek týka, som veľká detailistka a tak všetko musí byť tip-top. Už sa stalo, že som tortu prerábala, lebo som si ňou nebola úplne istá, ale stalo sa to asi len dvakrát.
Čo s nepodarenou tortou?
Moji najbližší, tým myslím moji rodičia a priatelia, sa vždy radi „obetujú“, takže nič také ako vyhadzovanie sa u mňa v kuchyni nedeje.
Keď si predstavíš, ako ti to ide dnes a aké to bolo na začiatku...
No tak začiatky boli pekne čaptavé! Keď si spomeniem, ako chutili a vyzerali prvé „sladkosti“, ktoré vyšli z mojej kuchyne, nebolo to veru nič slávne, ale makala som na nich a po tom, keď som sa vrátila z Mexika domov na Slovensko, to už začínalo mať takú formu, akú by to malo mať. Prvý rok som piekla doma a torty boli doslova všade, kam som sa pozrela. Tiež všade boli orechy, mak, tvarohy, ovocie a hlavne som piekla od nevidím do nevidím, ale bolo potrebné investovať energiu. Keď sa to naozaj nedalo zvládať, presunula som sa z bytu do svojho rozprávkového priestoru, v ktorom som teraz...Všetko má svoju postupnosť.
Musela si svojmu džobu niečo obetovať?
Vždy, keď chceš robiť niečo dobre a naplno, treba tomu niečo obetovať. Keďže všetky oslavy, svadby a iné podujatia, na ktoré pečiem, sú prevažne cez víkend, môj pracovný týždeň sa nekončí piatkom tak ako ani môj pracovný čas sa nezačína o ôsmej a nekončí o šiestej. Je za tým veľa skorých ranných vstavaní, prebdených nocí, ale aj piatkových večerov, keď spím doma, lebo v sobotu skoro ráno vstávam k tortičkám. Ale neľutujem ani jedno z toho. Robím to, čo ma baví a čo milujem z celého srdca, a to je naozaj ten najkrajší pocit.
Ako ti na tvojej ceste za vysnívaným džobom pomohlo Mexiko? Prechodná stanica medzi štúdiom práva a vlastným biznisom? Mexiko bolo pre mňa kúzelné obdobie. Dalo mi to neskutočne veľa, dokonca aj teraz z toho ešte trošku čerpám. Tam som si presne uvedomila, kto som, čo chcem a hlavne kam patrím. Niekedy človek musí odísť na opačný koniec sveta, aby si uvedomil, kde je jeho skutočný domov. Videla a zažila som veci, vďaka ktorým som získala veľký nadhľad. Takto v dobrom vás podľa mňa život oplieska len v zahraničí, keď ste hodení do vody a vy musíte plávať, inak sa utopíte. Preto by som podobnú skúsenosti dopriala všetkým. Netreba sa báť, treba ísť do sveta a skúsiť.
Ako je na tom právo?
No... Právo je na tom tak, že som sa s ním nadobro rozlúčila. To je smer, ktorý pre mňa momentálne nemá žiaden zmysel. Ale aby som nebola úplný odporca štúdia, právo som vymenila za niečo, čo je môjmu srdcu najbližšie, a to je výživa. Takže som minulý rok v septembri nastúpila na fakultu agrobiológie a potravinárskych zdrojov – odbor výživa ľudí. Beriem to ako ďalší významný krok v mojej kariére.
Ako byť dobrou cukrárkou?
Cukrarina je v prvom rade kreatívna práca. Aj pri najväčšej dávke talentu sa však treba stále zdokonaľovať a sledovať nové trendy, ideálne vlastné trendy vytvárať.
Cukrárka na sebe musí neustále pracovať a nebáť sa učiť od druhých, aj od konkurencie. Nie je hanba sledovať cukrárky vo svojom okolí, inšpirovať sa nimi, robiť veci inak a lepšie.
Ku každej jednej torte treba pristupovať ako ku svojmu dieťaťu, ktoré si zaslúži patričný čas, energiu a lásku.
Spätná väzba je kľúčová. Ak si niekto objedná tortu raz a už druhýkrát nie, pátrajte po tom prečo.
Kľúčové slovo: Trpezlivosť. Piecť torty je poslanie. Buďte trpezlivé a nechcite okamžitý úspech. A buďte trpezlivé aj keď sa vám nebude zo začiatku dariť. Toto remeslo sa každému musí dostať "do ruky". A to chvíľku trvá.
