K zahraničným témam ste sa nedostali až v televíznom štúdiu. Aká bola vaša cesta do ta3?
V médiách som približne desať rokov. Predtým som pracovala v PR a neskôr na rôznych projektoch pre slovenské a české firmy. Päť rokov som žila v Rusku a práve odtiaľ som začala pracovať aj pre ta3, v období prezidentských volieb. Pôsobila som takto približne dva roky a potom som prešla do redakcie na Slovensku.
V rozhovoroch približujete udalosti, ktoré sa odohrávajú ďaleko za hranicami, no môžu mať vplyv aj na náš život. Čo je pri ich príprave najdôležitejšie?
Zahraničná politika ma baví. V rozhovoroch sa venujem najmä geopolitike, vnútropolitickým konfliktom či problémom jednotlivých krajín a tomu, ako ovplyvňujú celý región alebo svetové dianie.
Pri výbere hostí je pre mňa dôležité aby boli odborníkmi, ako aj to, aby mali osobnú skúsenosť s krajinou, o ktorej sa rozprávame. Rozhovor je pre mňa atraktívnejší, keď hovorím s človekom, ktorý tam žil alebo pravidelne cestoval.
Niekedy sú náročnejšie ekonomické alebo bezpečnostné témy. Treba ich spracovať tak, aby boli zrozumiteľné aj pre diváka, ktorý sa v nich profesionálne nepohybuje, no zároveň aby mal rozhovor odbornú úroveň a hosť dostal priestor povedať niečo podstatné.
Svet, o ktorom dnes hovoríte v štúdiu, ste spoznávali aj osobne. Ako cestovanie zmenilo váš pohľad na krajiny a ľudí?
Bola som na Sibíri, Kamčatke, na Kaukaze a žila aj v Moskve. Tieto oblasti sú natoľko odlišné, že sa nedajú jednoducho porovnávať. Menia sa časové pásma, životné podmienky aj mentalita ľudí.
Moskva bola v porovnaní s mnohými regiónmi akoby štátom v štáte. Obrovské, bohaté a multikultúrne mesto. Až cestovanie mimo nej ukázalo, aké výrazné rozdiely môžu existovať v rámci jednej krajiny. Niektoré cesty boli pracovné, na iné som išla preto, že som chcela tie miesta lepšie spoznať.
Ktorá cesta patrí medzi vaše najsilnejšie zážitky?
Jedným z najsilnejších bola cesta k pozostatkom jedného z gulagov na Sibíri. Dva dni sme cestovali vlakom a potom ešte niekoľko hodín maršrutkou do odľahlého mesta. V zime tam bolo mínus 40 stupňov, v lete plus 30, všade močiare a množstvo komárov. V podstate neexistuje obdobie, pri ktorom by ste si povedali, že práve teraz je ideálny čas vyraziť. Tieto miesta navyše chátrajú a o niekoľko rokov môžu úplne zaniknúť. Aj preto to bol pre mňa mimoriadne silný cestovateľský moment.
Irán vám priniesol aj jeden dnes už úsmevný kultúrny šok. Čo sa stalo?
Irán má nádhernú prírodu, bohatú kultúru a výborné jedlo. Musela som si však zvyknúť na to, že na ženu sa tam pozerajú trochu inak.
Raz mi spod šatky trčala ofina a traja muži sa mi ju v dobrej viere snažili upraviť tak, aby mi zakryli vlasy. Ja som si však myslela, že ma idú napadnúť, a začala som utekať. Oni utekali za mnou a šatka sa mi pritom zosúvala ešte viac. Dnes sa na tom smejem, ale vtedy som vôbec netušila, čo sa deje.
Po podobných skúsenostiach sa človek pravdepodobne pozerá na život doma trochu inak.
Cestovanie ma určite naučilo menej sa sťažovať. Veľmi si napríklad vážim, že v Európe máme krásnu prírodu, ktorá je ľahko dostupná. Nemusíme za ňou absolvovať niekoľkohodinové alebo niekoľkodňové cestovanie.
U nás sa často sťažujeme na služby alebo riešime, či sa niekto dostatočne usmieva. Potom prídete na miesto, kde ste radi, že vôbec existuje niečo, kde sa môžete najesť, a takéto veci vás prestanú zaujímať. Európa je napriek všetkému veľmi komfortná na život.
V štúdiu pôsobíte pokojne a sústredene. Čo sa deje v minútach pred vysielaním?
Pred kamerou cítim prirodzený rešpekt. Keď sa začne vysielanie, prepnem sa do pracovného režimu a sústredím sa iba na rozhovor. K moderovaniu som sa dostávala postupne a istotu mi priniesla najmä prax. Pri živom vstupe je ten rešpekt väčší, no zároveň človeku pomáha, že sa koncentruje na daný moment.
Začiatky priniesli aj úsmevné situácie. Keď som prvýkrát moderovala reláciu Svet dnes, ešte som nemala veľa kamerových skúseností a s režisérom sme sa nepochopili, do ktorej kamery sa mám na záver pozerať. Pozerala som sa raz do jednej, raz do druhej, iba nie do tej správnej.
Mám tiež tendenciu hovoriť rýchlo. Raz sa režisér smial, že som scenár skrátila o 40 sekúnd a ešte sa mu to nestalo.
Keď práve nesledujete svetové dianie, dokážete oddychovať bez programu?
Jednoznačne si vyberám hory. Toto leto som na pláži vydržala asi pol hodiny. Potom som už vymýšľala, čo sa bude diať ďalej.
Rezortné dovolenky veľmi nevyhľadávam, dokonca ani odkedy mám dieťa. Jedna z prvých dovoleniek môjho syna bola v severnom Nemecku, potom sme išli do Walesu, kde som ho ešte vládala nosiť v turistickom nosiči. Vyberáme si skôr destinácie, kde sa dá veľa chodiť. Je akčný, takže mu to vyhovuje.
Ako po náročnom pracovnom dni vypínate?
Mám päťročné dieťa, takže potrebu oddýchnuť si možno niekedy aj mám, ale väčšinou prácu jednoducho uzavriem a idem ďalej. Keď prídem domov, syn má svoje potreby a za pár sekúnd sa prepnem do úplne iného režimu.
V tomto je dieťa dokonalý filter. Veľmi rýchlo zabudnete na to, aký náročný deň ste mali v práci.
Sibír zmenila aj váš jedálny lístok. Ako sa skončilo vaše dlhoročné vegetariánstvo?
Dlhé roky som bola vegetariánka, istý čas dokonca aj vegánka. Zmenilo sa to po príchode na Sibír. Bolo mínus 40 stupňov a mala som veľký problém vydržať vonku v takom chlade. Keď som jedla iba pohánku so zemiakmi, veľmi rýchlo mi vytrávilo. Po mäse som dokázala fungovať podstatne dlhšie.
Neskôr mi to výrazne uľahčilo cestovanie po Strednej Ázii, Číne a ďalších častiach Ázie. Neznamená to, že potrebujem jesť mäso každý deň, ale prestala som to ďalej riešiť. Stále však platí, že ma skôr uvidíte v horách než v kuchyni.
