Čo pre teba dnes znamená „zdravie“? Zmenilo sa to oproti minulosti?
Zdravie pre mňa znamená život. Pretože keď ho nemáme, nežijeme naplno, len prežívame. Už v minulosti som si uvedomovala jeho dôležitosť, no až vlastná skúsenosť s vážnejšími zdravotnými problémami mi ukázala, aký vzácny je každý deň, keď sa zobudíme do zdravého a funkčného tela. Je to dar, ktorý si zaslúži našu pozornosť a starostlivosť, a rozhodne by sme ho nemali brať ako samozrejmosť. Ako sa hovorí: keď sme zdraví, máme milión snov. No keď ochorieme, zostane len jeden – uzdraviť sa.
Zažila si v poslednom čase moment, keď si si povedala – "musím spomaliť"? Čo ti vtedy pomohlo?
Áno, zažila. Vlastne mi to ani nemusela povedať hlava – ozvalo sa samo telo. Ako často hovorím: „Ak nevypneš ty, vypne telo teba.“ A presne to sa stalo. Telo nie je stroj, ktorý môžeme neustále tlačiť na doraz a veriť, že to zvládne. Skôr či neskôr si vypýta svoje. Mne dalo stopku – nie úplne príjemným spôsobom – ale spätne som za to vďačná. Ukázalo mi to, že aj spomalenie má svoj význam. Naučilo ma, že skutočná sila nie je len o tom, koľko toho zvládneme. Sila je aj v tom vedieť rozpoznať, kedy je čas zastať, nadýchnuť sa a dopriať si pokoj. Prestala som tlačiť na výkon, dovolila som si len tak byť. A práve to „bytie“ bez tlaku mi paradoxne dalo najväčšiu silu pokračovať ďalej – s rozvahou, ľahkosťou a vnútornou rovnováhou.
Aké rituály ti pomáhajú udržať si energiu počas celého dňa?
Určite je to ranná a večerná rutina. Milujem, keď má moje ráno svoj systém a zároveň nie je hektické. Snažím sa vstávať aj zaspávať približne v rovnakom čase, pretože práve stabilita v rytme dňa robí veľký rozdiel. Každý deň si doprajem dychové cvičenia – ráno na naštartovanie, večer na ukľudnenie. A počas dňa? Vraciam sa k základom, ktoré síce znejú ako klišé, ale fungujú: dostatok vody, výživné jedlo a pohyb. Práve tieto „samozrejmosti“ sú pre mňa stavebnými kameňmi dobrej energie a duševnej pohody. Bez nich by to jednoducho nešlo.
Máš niečo ako „signál“, že tvoje telo alebo myseľ si pýta pauzu? Ako to spoznáš – a ako reaguješ?
Áno, ten signál je pre mňa veľmi zreteľný – je to ten známy pocit preťaženia, keď už je toho jednoducho priveľa. V angličtine by som povedala "overwhelmed", ale po slovensky premožená. Cítim to najmä fyzicky: tlak na hrudi, ťažoba, občas slzy na krajíčku bez zjavného dôvodu, alebo len ten zvláštny pocit, že nie som úplne prítomná. Myslím, že my ženy to poznáme veľmi dobre, často aj v súvislosti s naším cyklom. Práve preto je dôležité poznať a rešpektovať svoje telo. Vnímať, kedy je čas stíšiť sa a spomaliť. A naopak, kedy môžeme ísť naplno do akcie.
Používaš smart hodinky? Ktorá funkcia ťa najviac prekvapila – alebo ti reálne pomohla zmeniť nejaký návyk?
Áno, používam Huawei Watch Fit 4 Pro. Beriem ich ako svojho pomocníka, nie ako šéfa. Rada si sledujem tie základné veci – počet krokov, spánok či tep. Pre mňa sú skvelou motiváciou dopriať si kvalitný spánok, pretože chceš vidieť pekné a detailne rozpísané skóre, no nie?
Veľmi sa mi páči aj funkcia dychových cvičení – prevedú ťa cvičením kdekoľvek a kedykoľvek, pomôžu upokojiť myseľ aj telo. V tomto našom rýchlom svete je to naozaj nenahraditeľné.
A čo oceňujem ako žena – hodinky majú aj menštruačný kalendár. Môžeš si v nich priamo zapisovať údaje o intenzite krvácania či kŕčoch, a zároveň ti vypočítajú plodné dni aj približný deň ovulácie. Všetko prakticky na jednom mieste.
Ako vnímaš rozdiel medzi „výkonom“ a „sebaláskou“? Musí byť pohyb vždy o výkone?
Krásna otázka. Mnohé z nás majú výkon a sebalásku veľmi úzko späté – a pritom by to tak byť nemalo. Aj ja sa to stále učím, je to proces. Sebaláska by nikdy nemala závisieť od toho, čo dokážeme. Láska má byť bezpodmienečná.
Veď predsa nemilujeme svoju mamu, najlepšiu kamarátku či partnera len preto, čo práve zvládli. A neprestávame ich milovať len preto, že mali ťažší deň a nevyšlo im všetko podľa predstáv. Práve naopak – povzbudíme ich a stojíme pri nich. A presne tak by sme mali pristupovať aj sami k sebe. To isté platí aj pre pohyb. Mal by byť predovšetkým o radosti, o zdraví a o živote. Výkon by mal byť až na poslednom mieste.
Odporučila by si ženám nejaký malý krok, ktorým môžu začať viac počúvať svoje telo?
Odporučila by som začať jedným jednoduchým, ale silným krokom – začať sa k sebe správať tak, ako by sme sa správali k vlastnej dcére. Alebo k mladšej verzii seba samej. To dokáže úplne zmeniť perspektívu.
Čo by si jej ponúkla na jedenie? To najlepšie, čo máš. Zakázala by si jej niekedy sladkosť? Asi nie, však? Vieš, že ak sa dobre najedla, kúsok čokolády jej neublíži. Dovolila by si jej celý deň len sedieť? Určite nie – záležalo by ti na tom, aby sa trochu prešla, hýbala, našla niečo, čo ju baví.
A keby bola unavená? Nežiadala by si od nej, aby išla na silu ďalej. Dopriala by si jej oddych. Chcela by si, aby večer zaspala včas – nie preto, že „musí“, ale preto, že vieš, ako veľmi jej to pomôže. Lebo ju miluješ. Lebo ti na nej záleží.
A presne takto by sme sa mali začať starať aj o seba. Tento spôsob myslenia môže byť maličký krok, ktorý však v skutočnosti mení všetko. A robí to láskavým spôsobom.
Aká je tvoja motivácia ísť cvičiť ak sa necítiš „na 100%“? – napríklad keď cítiš únavu, spánkový deficit?
V takých chvíľach je pre mňa kľúčové vedieť rozlíšiť únavu od lenivosti. Ak cítim, že som naozaj vyčerpaná, dovolím si necvičiť. Niekedy je ťažšie povedať si „dnes nie“ ako prekonať sa a ísť. V takých dňoch si doprajem len ľahkú prechádzku alebo úplný oddych. Spánkový deficit či fyzická únava sú pre mňa úplne legitímnym dôvodom zvoľniť tempo alebo tréning úplne vynechať.
Na druhej strane sú dni, keď viem, že nejde o únavu, ale lenivosť. Vtedy sa nespolieham na motiváciu, ale na silu zvyku. Mám svoje jednoduché pravidlo: napočítam do tri, zdvihnem sa a idem. A zaujímavé je, že práve tie tréningy, na ktoré sa mi najviac nechce, bývajú často tie najlepšie.