Dominika Kislíková spolu s ďalšími dobrovoľníkmi z Henkel Slovensko pomáhali na ukrajinských hraniciach, za čo získali ocenenie Biela vrana.Henkel Slovensko
StoryEditor

Zložila si doma ruksak, vypila kávu a utekala pomáhať na hranice

02.08.2023, 00:00
PR Články

Dominika Kislíková patrí medzi dobrovoľníčky, ktoré aj vďaka podpore svojho zamestnávateľa pomáhali v utečeneckom tábore v Ubli.

Dominika Kislíková spolu s ďalšími dobrovoľníkmi z Henkel Slovensko pomáhali na ukrajinských hraniciach, za čo získali ocenenie Biela vrana.

Bez prostriedkov a bez profesionálnej pomoci svojpomocne vytvorili utečenecký tábor. Získali za to ocenenia Srdce na dlani a Biela vrana. „Niekedy som tam bola aj 20 hodín denne,“ hovorí laureátka ocenenia pre výnimočných dobrovoľníkov a pre ľudí, ktorí preukázali občiansku odvahu v mene verejného prínosu. Dnes oceňuje aj pomoc svojho zamestnávateľa, od ktorého dostala extra dni voľna na pomoc utekajúcim v núdzi. 

Odkedy je dobrovoľníctvo súčasťou tvojho života?

Už 15 rokov. Začalo sa to v mládežníckej organizácii u nás doma. Vtedy som necítila potrebu pomáhať, skôr to bolo, že ide partia, idem aj ja. Neskôr som pochopila, že to dobro, ktoré robíme, neprináša úžitok iba tým, ktorým pomáhame, ale aj mne. Takže som také aktivity sama začala vyhľadávať počas vysokej školy.

Tvoje najintenzívnejšie nedávne dobrovoľníctvo sa spája s pomocou ľudom utekajúcim pred vojnou z Ukrajiny. Na hraničnom priechode v Ubli si minulý rok strávila mesiac. Ako si sa tam dostala?

V januári minulého roka som začala uvažovať, kam vlastne patrím. Pochádzam z východného Slovenska, chcela som zistiť, či je tam ešte môj domov a zodpovedať si otázku, kde mám zakoreniť. Rozhodla som sa odsťahovať z Bratislavy a vrátiť sa na východ. Vo chvíli, keď som už mala pobalené veci a vypratanú izbu sme sa dozvedeli, že sa začala vojna. So strachom, či som urobila správne, so strachom o rodičov, ktorí žijú blízko hraníc a s obavami z neistej budúcnosti som nasadla do vlaku a odcestovala. Zastavila som sa doma, zložila som si ruksak, vypila som kávu a utekala som pomáhať na hranice.

Ako na to reagovali tvoji rodičia?

Mali o mňa strach, pretože som sa tam rozhodla ísť v momente, keď sme ešte nevedeli, či vojna nevypukne aj u nás. Vedeli však, že ma nepresvedčia, aby som zostala doma. Raz som tak už odišla – na pol roka do Indonézie, takže im nezostalo iné, ako ma podporovať. 

Informácie z hraníc si mala od kamarátky, ktorá tam už niekoľko dní bola. Ako si sa cítila, keď si tam šla?

Bola som rozpoltená. Jedna moja polovica mala strach, druhá tam veľmi chcela byť a niečo urobiť. Kamarátka mi odporučila, aby som vypla emócie a sústredila sa len na pomoc. Na začiatku tam bol obrovský chaos, formovalo sa to tam veľmi pomaly.

Ako si máme predstaviť to, v čom si sa ocitla?

Bolo tam množstvo hemžiacich sa ľudí. Niektorí čakali na príbuzných, ktorí po nich mali prísť na hranice, iní sa potrebovali dostať do Bratislavy alebo Košíc, ďalší vôbec nevedeli, kam sa podieť. Videli sme plačúce ženy, ľudí so strachom v očiach, ktorí ani nechceli nastupovať do autobusov, ktoré ich mali odviezť. Báli sa. V prvý deň som tam bola asi od deviatej do druhej. Vnímala som situáciu a na druhý deň som bola späť a potom každý ďalší deň. 

 

Pracuješ pre Henkel Slovensko. Ako bolo vôbec možné stráviť mesiac na hraniciach?

Môj zamestnávateľ veľmi promptne zareagoval a hneď nám poskytol päť dní nad rámec bežnej dovolenky na dobrovoľnícke aktivity súvisiace s pomocou Ukrajine. Pomáhali sme na hraniciach, ale aj v utečeneckom zariadení v Gabčíkove, v asistenčnom centre či v skladoch, v ktorých sa zhromažďovala pomoc.

Ja som na hraniciach trávila veľa času, preto som si nad rámec týchto piatich dní brala aj bežnú dovolenku. Tiež som sa dohodla so svojou manažérkou na flexibilnom pracovnom čase. V prvom kvartáli ešte nemávame v práci veľký nápor, zvládla som si urobiť prácu aj byť v Ubli.

Čo si vlastne robila na hraniciach?

Zo začiatku sme ľudí len registrovali a rozdeľovali sme ich do autobusov. Neskôr sme začali spolupracovať so záchrannými zložkami a vďaka žltým vestám, ktoré sme od nich dostali, sa z nás stal žltý tím dobrovoľníkov z Uble. Snažili sme sa vyhovieť individuálnym potrebám ľudí na úteku, ale robili sme aj bežné veci ako varenie čaju alebo triedenie pomoci, ktorá nám prichádzala do skladov. Bolo nás päť koordinátoriek, ktoré riadili stovky dobrovoľníkov. Nakoniec sme spoločne vybudovali funkčný utečenecký tábor.

Ako veľmi náročné to bolo?

Veľmi mi chýbal spánok. Niekedy som na hraniciach bola aj pätnásť, šestnásť, niekedy dokonca dvadsať hodín denne. Ocitala som sa však už v situáciách, keď sa nedalo odísť. V tom je rozdiel medzi profesionálmi, ktorí si odrobia zmenu a idú domov, a dobrovoľníkmi, ktorí niekedy zostávajú oveľa dlhšie.

Kde si na to brala silu?

Bol to adrenalín, ktorý mi nedovolil tam neprísť. Hovorila som si, že aj moja babka bola vo vojne a jej tiež niekto pomohol, tak prečo by som nemohla pomáhať aj ja?

Spomínaš si na nejaký silný zážitok?

Uprostred prvého týždňa sme sa večer práve pripravovali na vydávanie večerí na obecnom úrade. Bol to jeden z tých dní, keď tam bol obrovský nápor, prichádzalo veľmi veľa ľudí. Sála bola plná, všetko sme pripravovali, keď sme zrazu vedľa z kuchynky začuli hudbu. Šli sme sa pozrieť a tam stáli štyri huslistky, ktoré hrali nejaké pesničky. Všetci sme plakali.

Zrazu si to uvedomíte. Tí ľudia vedia, aká je situácia, vedia, pred čím utekajú, a predsa tie ženy v sebe našli dosť sily, aby to všetkým na chvíľu spríjemnili. Zároveň však tomu dodali vážnosť. Bolo to ako scéna z Titanicu, až mám zimomriavky.

Kedy sa skončilo tvoje pôsobenie na hraniciach?

Po mesiaci už mali pomoc pod kontrolou humanitárne organizácie, ktoré zamestnali dobrovoľníkov, ktorí tam chceli zostať natrvalo. Keď sa situácia takto stabilizovala, povedala som si, že tu sa moja služba končí. 

Táto skúsenosť ma veľmi obohatila, ale niečo mi aj vzala. Keď tam človek ide pomáhať, všetku svoju energiu venuje druhým a nemyslí na seba. Potom sa cíti psychicky aj fyzicky vyčerpaný a už si v istom momente potrebuje povedať dosť.

image

Dobrovoľnícke aktivity Dominiky Kislíkovej boli ocenené hneď dvomi oceneniami – Biela vrana a Srdce na dlani.

Henkel Slovensko

Prácu vášho tímu si všimli aj pri nominovaní projektov na ocenenia Srdce na dlani a Biela vrana, ktoré ste nakoniec aj získali. Ako si na to spomínaš?

Ocenenia sme dostali v prvom rade za to, že sme ako nekoordinovaná skupina vytvorili plne funkčný utečenecký tábor. Nemali sme materiálne ani finančné základy, chýbali ľudské zdroje. Išli sme tam každý za seba individuálne a za tým, ako sme sa vyformovali bolo veľa organizácie.

Priznám sa, že som z tých ocenení najskôr mala zvláštny pocit. Sama seba som sa pýtala, prečo to vôbec niekto nominoval, hovorila som si, že som tam predsa nešla kvôli nejakým cenám. Ale potom som si uvedomila, aké neuveriteľné bolo, že sme za tri dni vytvorili niečo, čo bolo príkladom aj pre iné hraničné priechody, z ktorých sa k nám chodili radiť.

V čom bola táto tvoja dobrovoľnícka práca iná ako predošlé, ktorým si sa venovala?

Keď som predtým učila deti v Indonézii po anglicky, bolo to síce niečo, čo im zlepší život, ale nebolo to nevyhnutné. Ubľa, hranice a utekajúci ľudia bola iná situácia – tam išlo naozaj o život.

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/pr-clanky, menuAlias = pr-clanky, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
21. máj 2024 06:52