Prečo to robím..
Akákoľvek aktivita, ktorej sa práve venujem – a často sedím v jednom momente aj na viacerých stoličkách – je aktom radosti. Začalo sa to hudbou, pri ktorej je takáto emócia celkom prirodzená, ale postupne sa rovnaký pocit presunul aj do ďalších činností, ktoré robím. Či je to hudba, vývoj môjho netypického hudobného nástroja, organizovanie džezových podujatí, to všetko má rovnaký cieľ – priniesť trochu radosti a uvoľnenia do života. Sebe a zároveň aj ostatným. Mám jednu skúsenosť z pódia: ak sám nemám na pódiu radosť z toho, čo robím, neexistuje sila, ktorá by vygenerovala radosť v obecenstve. A verte mi, rovnako to funguje aj mimo pódia.
Moja cesta...
Väčšinou sa ľudia pripravujú na povolanie počas štúdia a potom robia istú prácu zvyšok života. Ja som študoval polygrafiu, no vždy som chcel hrať hudbu. Keď som sa zoznámil s džezom, mal som 23 rokov. V tom čase moji kolegovia hudobníci už dávno muzicírovali. Na univerzitu v Grazi som išiel študovať džez až ako 28-ročný. Smejem sa, že som sa hľadal dlho, ale zato poriadne. Ani vo sne by mi nenapadlo, že budem niekedy viesť redakciu hudobného portálu, spievať, moderovať relácie o džeze alebo vyvíjať drevený perkusívny nástroj. Všetky tieto veci jednoducho prichádzajú do života a ja ich prijímam, pretože ma bavia. Naisto viem, že prídu ďalšie a ďalšie prekvapenia, a ja im ostávam otvorený.
Toto chcem odovzdať...
Každý deň sú to malé výzvy. Spôsob, akým cez ne prechádzame, si volíme my sami. Poznáte to, niekto berie výzvu ako bojový plán a tvrdo ju zdoláva, až do samého konca. Iný zvládne rovnakú výzvu s ľahkosťou, s úsmevom na tvári, dokonca máte pocit, že si tú cestu užíva. Postavte pred dieťa výzvu a sledujte, ako si s ňou poradí. Nebude mať strach. Pre dieťa neexistujú prekážky. Nájde si spôsob, aký nám dospelým možno ani nenapadne. A to je niečo, čo sme zabudli. Mám v kapele spoluhráča, hudobného génia, takmer sedemdesiatročného klaviristu Gaba Jonáša. Keď ho sledujete pri hre, vidíte hravosť dieťaťa spojenú s virtuozitou. A to je hádam najväčšia výzva – zvládať život s detskou hravosťou. Dieťa nemá vedomosti, ale je akosi prirodzene múdre a vždy si nájde svoj spôsob.
Treba zažiť, skúsiť, robiť...
Prepadnite hudbe. Absolútne do hĺbky. Ak aj len na päť minút denne, ale úplne. Hudba dnes devalvovala. Je všade, v nákupných centrách, vo výťahu, obklopuje nás, či chceme alebo nie. Stal sa z nej podmaz, ktorý pomaly nikto nevníma a jej hodnota tak klesá. Všetko je však inak, ak si vyberiete svoju hudbu a venujete jej pozornosť. Som presvedčený, že existuje kvalitná hudba, ktorá je vytvorená presne pre vás, nájdite ju. Možno to bude klasická hudba, možno ambient, možno džez... A potom je tu ďalší level – tvorte hudbu. Stretávam sa s tým, ako sú ľudia prekvapení vlastnou muzikalitou. Väčšina je presvedčená, že sú nemuzikálni. Niektorí sa so svojou tvorivou stránkou stretnú na workshopoch až ako 40-, 50-roční. Keď pred nich položím WoodPack, môj intuitívny nástroj, ktorý som vyvinul, boja sa doň udrieť, zahrať naň. Krútia hlavou, sú presvedčení o svojej hluchote. A potom udrú, jeden tón, druhý. A nástroj im odpovedá – hudbou. Po chvíli sa uvoľnia a udierajú paličkami len tak naverímboha, a ani si to neuvedomujú, tvoria hudbu. Často takto objavia svoju stránku, o ktorej boli presvedčení, že neexistuje.
Týmto sa v živote riadim...
Je toho viac... Všetko je v pohybe. V čase, v priestore. Hľadať fungujúci univerzálny kľúč na život je stratou času. Život je sám osebe dokonalý, a preto každý problém, ktorý sa pred nami objaví, má v sebe zároveň riešenie. Stav spokojnosti je našou vlastnou voľbou.
Kompletný článok ste si mohli prečítať v aprílovom Evita magazíne 2016.
