Myslela som si, že mám to najpohodovejšie manželstvo široko-ďaleko. Môj muž totiž nemal problém chytiť do ruky kladivo, ale ani varechu či plienku. Dokonca nemal problém odísť ani na rodičovskú dovolenku, keď bolo jasné, že s mojím platom to zvládneme ľahšie. Skrátka, muž do voza aj do koča. Bola som na neho hrdá a on na mňa. Až ma prekvapovalo, ako sa mnou chválil, keď sa mi niečo v práci podarilo alebo som postúpila vyššie. Poznám totiž mnoho chlapov, ktorí by skôr žiarlili. Môj muž nie. Skrátka pohoďák. Veľa času strávil cestovaním po Ázii, tak som sa mu smiala, že sa tam dostal až do nirvány a zostal v nej, aj keď sa vrátil. Zoznámili sme sa v práci, kde som ja bola už od školy. On nastúpil až pár rokov po mne, ale so slušnými medzinárodnými skúsenosťami. Napriek tomu som mala náskok a už celkom slušnú pozíciu s ešte slušnejším platom. Kto zarába viac, však nikto neriešil, ani nebol dôvod. Boli sme na tom dobre. Aj keď to boli zaslúžené peniaze.
Dáva mi za vinu, že nemáme z čoho žiť
Už nejaký čas som sa totiž cítila doslova vyhorená a prvýkrát v živote mi napadlo, že by som mala zvoľniť. Ale bola to len myšlienka, ktorú som odohnala. Na nejaké špekulovanie v mojej pozícii nebol čas. Mala som na starosti asi tridsať ľudí, dokonca v piatich krajinách. Boli dni, keď som domov chodila len spávať, a niekedy ani to. Vymieňala som len kufre. Nedávno však padlo rozhodnutie, že moje oddelenie rušia. Dostala som síce ponuku postúpiť vyššie a premiestniť sa do zahraničia, ale za podmienok, za ktoré to nestálo. Vedela som, že to pre mňa znamená výpoveď. No napadlo mi, že možno to tak zariadil život, aby som naozaj konečne spomalila. A presne tak som to aj zobrala. Mala som navyše hneď niekoľko celkom slušných ponúk. Aj keď moje spomalenie nebolo zadarmo, čo sa týka príjmu, výrazne som klesla, čo, samozrejme, otriaslo aj rodinným rozpočtom. A nielen ním, ale aj mojím mužom. Vyrovnaný budhista sa zmenil na chlapa v strese. Dookola mi rozprával, že ma nechápe, že nerozumie, že som si asi neuvedomila, že tu nejde len o mňa. Veď som zodpovedná za rodinu, ktorá podľa neho o chvíľu nebude mať z čoho žiť. Ani náznak uvedomenia si, že dosiaľ som zaberala až na hranicu svojich síl ja, a teraz je rad na ňom, alebo že by malo platiť, že každý chvíľku ťahá pílku, a teraz nastala tá jeho. Doteraz nemusel byť živiteľom rodiny, ale znamená to, že to ani nevie?