Jedno je náročnejšie ako dve
Keď mala prvé dieťa, na obed bola ešte v pyžame s neumytými zubami. S druhým dieťaťom nechápala, čo pri tom prvom toľko riešila :-). A tu by sa žiadalo povedať, že s každým ďalším to bolo čoraz ľahšie a ľahšie... ale nie je to celkom tak. Dosť to závisí od osobnosti bábätká, od okolností a celkovej situácie v rodine. „Prakticky s každým novým dieťaťom mi trvalo asi pol roka, kým som sa dostala do nejakého znesiteľnejšieho režimu. Chcem byť však mama, ktorá má s každým svojím dieťaťom vzťah. Chcem vedieť, čo ich trápi, o čom snívajú, čo plánujú, čo ich teší. Chcem s nimi plakať, ak plačú a chcem sa s nimi smiať, ak sa smejú. Som mama kamarátka, ale snažím sa byť aj mama autorita. Myslím, že to musí byť vyvážené, ale nie vždy sa mi to darí. Minule mi najstaršia dcéra povedala, že sa bojí, že keď bude mať deti, tak na nich bude veľmi prísna, lebo sa to vraj strieda s každou generáciou. Ak má mamu priateľku, ona by mala byť mama prísna, a pritom chce byť raz mama ako ja. Rozplakalo ma to, neviem si predstaviť väčšie ocenenie a uistenie ako to, že moje dospelé dieťa mi povie týmto spôsobom, že robím dobre to, čo robím, a pritom ma pozná najlepšie a vie, že viem byť protivná a neznesiteľná, že viem donekonečna analyzovať, či som urobila všetko dobre, že nestíham všetko tak, ako by som si predstavovala, že nemám na nich všetkých toľko času, ako by som mať chcela,“ vymenúva.
V šľapajach rodičov?
Do istej miery je deťom prirodzené to, v akom prostredí vyrástli. „Sledujem to vo svojom okolí, že z mnohodetných rodín určite aspoň niektoré deti majú zase viac detí. Ako to bude u nás, netuším. Myslím si, že teraz túto možnosť, hlavne tí starší, ani nepripúšťajú. Každý si musí zariadiť život tak, aby bol spokojný s tým, čo má. Ale zároveň všetci vedia, že je im doma dobre a že je super, že ich je tak veľa. Majú sa radi a je nám spolu poriadne veselo aj napriek tomu, že nemajú všetko to, čo majú mnohí ich spolužiaci,“ priznáva Nika. Azda najviac im chýba spoločná dovolenka pri mori. Nech počítajú z každej strany ako chcú, nevychádza im to. Buď rodinu prekvapia nepredvídané výdavky počas roka, alebo jednoducho nezarobia dosť na to, aby všetci desiati spolu odišli len tak v lete k moru. Ale okrem toho majú všetko, čo potrebujú. „Možno moje deti nemajú každý päť párov topánok na sezónu, ani tri, niektorí ani dva. Nenakupujeme oblečenie, lebo sa nám chce, ale preto, že potrebujeme. Ale v podstate mi toto až tak veľmi neprekáža, lebo keď sa pozriem okolo seba a vidím celé dnešné spotrebné fungovanie, nie je mi z toho do smiechu. A tak sa snažím aj deti viesť k tomu, aby si premysleli, ktorú vec potrebujú a či ju vôbec potrebujú. Nechceme sa obklopovať vecami. Tie nám šťastie nezvýšia, ak tak iba chvíľkový pocit radosti, ale to je pre život celkom málo,“ zamýšľa sa sympatická mamina.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Zamestnať sa? Nemožné!
Pri všetkých materských povinnostiach si mama ôsmich detí nevedela predstaviť, že by odišla ráno do práce a vrátila sa domov večer. Rovnako bolo pre ňu nepredstaviteľné byť iba mamou na plný úväzok a nevenovať sa ničomu inému. A tak logicky zvážila možnosť svojej realizácie v tvorivom podnikaní. „Vytvorila som viacero malých značiek, z ktorých je môjmu srdcu najbližšia slow fashion produkcia dámskeho oblečenia IMANI. Ide o oblečenie pre ženy, ktoré sa chcú vyjadriť aj tým, čo majú na sebe. V novej kolekcii je to však bez slov, teda bez slov viditeľných pre ostatných. Každý kúsok oblečenia skrýva v sebe jedno jediné slovo, ktoré hovorí o hodnote jeho nositeľky, a tak sa vo vnútri oblečenia dajú nájsť slová ako: ľúbená, vzácna, krásna, dostatočná... A o tom to je. Ak žena vie, že toto je o nej a taká je, dáva to aj ostatným ľuďom, ktorých má okolo seba. Som nadšená z toho, ako ženy reagujú, ako ich to povzbudzuje, nadchýna a mení sa ich vnímanie. Toto je zmyslom mojej tvorby, prinášať posolstvo a hlbší zmysel do života ľudí,“ nadchýna sa.
Článok pokračuje na ďalšej strane