Kto je v rodine najdôležitejší? Je to žena, muž, alebo sú na prvom mieste deti?
Nemyslím si, že treba stanoviť poradie. Každý člen má v rodine svoje miesto a špecifickú úlohu a navzájom by sa mali dopĺňať. Niekedy sa stretávam s tým, že niekto si násilím vybojúva lepšiu pozíciu, ale to sa neoplatí. Ani prenechávanie lepšieho miesta druhému. Sú rodičia, ktorí sa priam chvália tým, že „dieťa je u nás na prvom mieste“, čo implicitne znamená, že partnerovi ani sebe nepripisujú veľkú hodnotu. Lenže potom im krachuje manželstvo a ani sami so sebou nie sú spokojní...
Mali by byť v rodine zachované tradičné roly? To znamená, že žena sa stará o domácnosť, deti a teplo domova, muž je zase pracovne vyťažený, manuálne zručný a dokáže všetko opraviť. Mal by sa v rodine cítiť muž mužom a žena ženou?
Rozhodne súhlasím s tým, že muž by sa mal cítiť mužom a žena ženou. V domácnosti by každý mal robiť to, k čomu ho predurčujú jeho schopnosti a zručnosti, bez ohľadu na tradície predkov. No ak obaja rodičia pracujú, je namieste spravodlivé rozdelenie domácich prác a činností spojených s výchovou detí. V dvojkariérových rodinách je prirodzené, že otcovia preberajú časť tradičných rolí a funkcií, vyhradených predtým matkám. Určite im neubudne z mužnosti, keď držia v ruke žehličku :-). Výskumy ukazujú, že účasť otcov pri výchove dieťaťa je selektívna. Z činností, ktoré sú nutné na zabezpečenie starostlivosti, si otcovia vyberajú najmä tie, ktoré podporujú emocionálne obohatenie detí (kúpanie, hra, realizácia spoločných koníčkov a zábav, trebárs aj extrémne športy). Činnosti, ktoré sú nutné na fungovanie každodenného života (stravovanie, upratovanie a iné) zostávajú naďalej vo väčšine rodín povinnosťou matky.
Na Slovensku máme veľa rozvodov. Kedy sa dá ešte vzťah zachrániť?
Zachrániť sa vzťah dá vtedy, ak sú splnené dve podmienky. Po prvé, ak sú obaja osobnostne normálni, a po druhé, ak majú silnú motiváciu zostať vo vzťahu. Ak sa u niektorého z partnerov dlhší čas prejavujú abnormálne až psychopatické rysy osobnosti, hlavne paranoidné, extrémne žiarlivostné alebo agresívne, so sklonom k závislosti alebo parazitnému spôsobu života, vzťah považujem takmer za stratený. Iba v niektorých prípadoch pomôže odvykacia liečba alebo iný druh odbornej pomoci. Motivácia zostať je tiež veľmi dôležitá. Ak jeden alebo obaja partneri už rezignovali a chcú sa rozísť či rozviesť, nepomôže ani odborná pomoc a presviedčanie. Bola by totiž proti ich vôli, čo nepovažujem za etické.
Rozvod mnohí prirovnávajú k tomu, akoby nám niekto zomrel. Prečo je taký emocionálne náročný?
Pretože sme zvyčajne do vzťahu investovali veľa energie, veľa nádejí, niekedy aj financií a času. Je ťažké sa s tým všetkým rozlúčiť a pochopiť, že niektoré veci skrátka nemáme plne v rukách, že nemôžeme niekoho vlastniť. Rozlúčka je neodvratná, niekedy po šesťdesiatich rokoch následkom smrti jedného z partnerov, inokedy trebárs po šiestich rokoch v dôsledku rozchodu. Jedno i druhé je ťažko vopred predvídateľné. Najťažšie je človeku vtedy, ak má malé deti a vidí, ako rozchodom, odchodom rodiča trpia. Ľahšie je lúčenie, ak sú deti už dospelé, ak vzťah nebol naplňujúci a rozhodnutie rozviesť sa sme urobili my sami. No ani tak to nie je bez emócií. Ak niekto rozhoduje za nás a proti našej vôli, sú negatívne pocity vždy silné. Typickými sú obviňovanie, pocit hnevu až nenávisti, smútku, strachu i bezmocnosti. Je dobré sa s týmito nepríjemnými emóciami vyrovnať, prijať fakt rozchodu ako nezvratný a otvoriť sa novej budúcnosti v nádeji, že bude pozitívna.