Ako vnímaš starnutie?
No nič moc toto... Potrebujem nejaké plastiky, ale nemám na to (smiech). Je to šialené, ako sa ti mení telo a tvár. Zatiaľ stále vidím, že som to ešte ja, ale ráno je to peklo, čo ti poviem. Marek mi stále hovorí, aká som krásna, samozrejme, lebo chce ušetriť (smiech). Ale dívam sa na svoju mamu a mám nádej. Moja mama je typ, že vyzerá super, je hrozne vitálna, každý deň cvičí, je aktívna dôchodkyňa, teraz začína chodiť čítať deťom do škôlky. Ale ona sa v živote nemaľuje, ja som úplný opak. Ja mám rada módu, rada si kupujem nové veci, rada sa líčim, rada si čítam o kozmetike, čo funguje a čo nie. A keď vidím krém, ktorý mi má pomôcť na vačky pod očami, na opuchy – chcem ho... A stále verím, že nejaký bude fungovať a nájdem ho... Ale aby som ti odpovedala na otázku, každý deň sa zmierujem s tým, že mladšia a krajšia už nebudem.
Pamätáš si nejaký zlomový vek, keď si pocítila, že aha, už to prišlo?
Skôr to mám nejako prepojené s očami. Ja tým, že robím také malé veci, celé dni navliekam mikrokoráliky, mám oči pokazené, bez okuliarov neviem fungovať. A potom, keď prišla choroba, keď sa vlastne zrazu ocitneš v úplne inej situácii a začneš riešiť svoje zdravie, tak ti začne byť jedno všetko ostatné – to, ako vyzeráš, aké máš vlasy. Vtedy len chceš, aby to dobre dopadlo, aby som vyzdravela. Hlavne som chcela byť živá.
A keď to pominie, ostane ten pocit, že zdravie je najdôležitejšie?
Vždy si to hovorím, že spomeň si na to, keď treba. Ale to neznamená, že sa o svoj vzhľad prestanem starať. Mama nám šila, keď sme boli malé, rada som si vyrábala šaty, šperky z vecí, čo som doma našla, vždy som módu milovala tvoriť, sledovať, objavovať. A teraz mám aj oveľa lepší vkus ako kedysi (smiech).
Ako si sa od textilu dostala k šperkom?
Bolo to praktické kvôli skladovaniu, lebo keď som robila odev – venovala som sa pletenine –, po módnych prehliadkach som nevedela, čo s kolekciami, ktoré sa nepredali. Pár originálnych svetrov z prehliadky som použila ako poťahy, natiahla ich na sedadlá nášho starého varburgu, ale ten nám ukradli, asi pre tie poťahy... A potom mi ukradli aj môj skúter, ktorý som mala obháčkovaný, vyčipkovaný... Raz to možno nájdem niekde na výstave v galérii.
Máš nejaké stále zákazníčky?
Mám, niektoré poznám už roky, niektoré sú moje kamarátky, niektoré za mnou takto putujú momentálne už v mojom treťom priestore, ktorý mám. Adela nosí moje veci už veľa rokov. Neviem, či preto, že sa jej páčia, alebo preto, že ma má rada, ale nosí ich.
Keď sú dvaja umelci v jednej rodine, asi sa celkom prirodzene podporujú...
Áno, áno. Marek chce často poznať môj názor, keď maľuje, nevie, či už je obraz hotový, či je vydarený, nevydarený, odfotí, pošle a čaká... Poviem mu – toto radšej premaľuj, alebo je to super. Ja robím to isté, ale on mi na moje veci nikdy nepovedal, že sa mu nepáčia, asi ma má naozaj rád.
A ty mu fakt niekedy povieš, aby to premaľoval?
Hej. Alebo mu poviem, že vieš čo, Marek, ten spodok máš perfektne, ale tam hore je ešte nejaký problém, a on sa rozhodne, ako s tým mojím názorom naloží. Keď vyberáme nejaké veci na výstavu alebo do nejakej knihy, vždy ma zavolá, aby som bola pri tom. Tak som vlastne taká jeho kurátorka.
Stalo sa ti, že si vyhorela? Že si sedela nad všetkými týmito flitrami, korálikmi, látkami a nevedela si, čo s nimi?
Nie. Ja nestíham vyrábať, čo mi ide v hlave, ja by som vyrábala, vyrábala, ale musím to robiť takým tempom, akým sa predáva, nechcem vyrábať skladové zásoby. A popritom si robím iné projekty, väčšie, ako napríklad teraz veľké sklenené vázy, ktoré obháčkuvávam a ktoré mám na výstave v krásnej galérii v Modre, kŕdeľ 40 vrán, ktoré sú každá inak vyzdobená, uháčkovala som koňa v životnej veľkosti aj stádo jeleňov a srniek... Ale baví ma celá táto práca s miniatúrnymi vecami, či sú to náramky, náušnice, brošne alebo čelenky – že robíš, pridávaš čoraz viac a viac vecí, až si povieš, ok, teraz je to hotové. Ja veľmi neviem robiť minimalistické veci, ja aj keď urobím niečo čierne, je to z tisíc čiernych korálikov... (smiech)
Vy s Marekom máte radi cestovanie...
Ježiš, to milujeme. Milujeme tieto zážitky, aj naše deti pochopili, že dedičstvo po nás neostane, my im dávame výlety a cesty, poznávanie krajín, jedla, galérií, kultúry. Všetky peniaze radostne precestujeme.
Je krajina, kde sa vám najlepšie dýcha?
V Thajsku máme slobodu a takú dobrú energiu. A nič ma tam nebolí. Ja každé ráno musím rozcvičiť chrbát, kĺby a v Thajsku nič. Ohybná som ako 20-ka. Je tam taká pre mňa bezbolestná klíma. Vyhovuje mi teplota, vlhkosť, hlava sa mi vyčistí, strašne dobré to tam je. Ale tam zas nie je žiadna kultúra, za tou vyrážame inam. Ideme na cesty za kultúrou a galériami, napríklad Paríž, Londýn, Kodaň...
Keď idete vy dvaja spolu do galérie, tak dokážete stáť pred obrazom a rozprávať sa o ňom?
No vôbec. Ja sa odpojím od Mareka už pri vstupe, idem si svoje tempo, on svoje tempo a na konci sa stretneme v kaviarni alebo v kníhkupectve. Každého zaujíma niečo iné...
A potom doma sa radi zabávate.
Áno. Radi sa bavíme s priateľmi, radi s nimi trávime čas, ja sa rada smejem a stretávam s ľuďmi. Máme radi spontánne akcie, večere, vínko. Marek robí otvorený ateliér, vystaví svoje diela v lese a záhrade, zavoláme kamarátov, ale vstup je aj pre neznámych, je tam vždy príjemná atmosféra. Máme šťastie, že máme priateľov, ktorí často organizujú akcie, kam radi chodíme.
Renáta Ormandíková
Študovala na SUPŠ a na VŠVU v Bratislave. Ako kostýmová výtvarníčka spolupracovala s divadlami, reklamnými agentúrami, v roku 2004 vytvorila kostýmy k slovenskému filmu O dve slabiky pozadu. V súčasnosti sa venuje tvorbe šperkov, sochárskych objektov a módnych doplnkov pod značkou Krása vesmírna.