Prvé dojmy po prečítaní?
Ak mám byť úprimný, tak dosť rozporuplné. Popravde mám problém toto dielo nejako žánrovo aj zaradiť – niektoré časti sa zdajú ako osobná spoveď či laická psychologická štúdia, ale možno v ňom nájsť aj prvky drámy a beletrie. Možno si princ Harry naozaj myslí, že „odomknutím“ niektorej zo svojich trinástych komnát (rovnako ako každý z nás ich môže mať niekoľko) sa zbaví vnútorného napätia, ktoré zrejme cíti.
A že rovnakú službu preukáže aj druhým, o ktorých hovorí, aj keď evidentne bez ich súhlasu. Možno si myslí, že buduje nejaké mosty, ale skôr ich búra. Sú tam pasáže, kde sa nielen nezdvorilo, ale vyslovene nepriateľsky púšťa do svojho otca alebo brata, ako by cítil nutnosť si s nimi niečo vybaviť. Súčasne je však z autorovho štýlu a kontextu cítiť veľkú clivotu po tom, čo stratil – po domove, po vlasti a po rodine.
Takže sa sám už za súčasť kráľovskej rodiny nepovažuje?
So zaujatím opisuje úroveň rôznych rodinných vzťahov, avšak poznať, že sa už za ich súčasť nepokladá, a z toho zrejme pramenia jeho frustrácia a cielené útoky. To je, myslím si, vec, ktorú si vo svojich 38 rokoch začína uvedomovať. Nielenže verejne perie špinavú bielizeň, ale pripravuje tým kráľovskú rodinu o tajomstvo a kúzlo, ktoré patria k najsilnejším zbraniam monarchie. Je to škoda.
Aký je podľa vás hlavný odkaz knihy?
Možno v nej čitatelia dokážu nájsť aj niečo zábavné a poučné, ale ja z toho mám predovšetkým veľmi smutný a tragický dojem. Už s názvom Náhradník by som polemizoval. Princ v úvode vysvetľuje, že si vo svojom kráľovskom živote pripadal ako tieň, plán B alebo rezerva. Pritom sa narodil do systému, kde je následníctvo trónu záležitosťou danou zákonom a prísnou logikou. A nejde len o to, že on má v súčasnosti číslo 5 (vieme aj to, kto má číslo 45 alebo 120), následníctvo jednoducho sleduje istý poriadok, aby sa zabránilo chaosu, aby nikto nespochybňoval jeho platnosť.
Harry v tomto systéme vyrastal, a zrazu sa cíti dotknutý, že bol iba náhradníkom? Princezná Diana ho pritom vždy vychovávala tak, aby bol oporou svojmu staršiemu bratovi, ktorý je ako prvorodený vopred určený za následníka trónu a čaká ho jedného dňa ťažká úloha a bremeno koruny. To je teda to, k čomu bol princ Harry vedený. A dnes sa proti tomu búri, považuje to za iritujúce, akoby to bol hendikep. To je jeho hlavná téma a súčasne zámienka, pre ktorú napadá celý systém.
Ktoré tvrdenia v Náhradníkovi škodia rodine najviac?
Pre mňa ako kráľovského komentátora sú dôležité symbolické detaily. Princ Harry napríklad rozpráva o školskom divadelnom predstavení, na ktoré boli pozvaní rodičia a priatelia žiakov, a on si z celého večera pamätá len to, že sa mu otec údajne sarkasticky smial. Zároveň si spomenie aj na to, ako mu otec rozprával o svojej vlastnej prísnej výchove dnes už zosnulým Philipom, vojvodom z Edinburghu. A len na základe tejto jedinej spomienky vyvodí, že otec takú výchovu celý život uplatňoval aj pri ňom. Myslím si, že toto musí dnešného kráľa veľmi zraňovať. Princ úplne necháva bokom, že to bol jeho otec, kto ho priviedol k lekárom, keď sa v čase dospievania u neho objavili záchvaty úzkosti. Mnohokrát dokázal, že dokáže byť voči synovi zhovievavý, a vždy mu ponúkal pomocnú ruku.
Povedal by som, že keby bol starý otec princ Philip dnes ešte nažive (zomrel 9. apríla 2021, pozn. red.), ako hlava rodiny by svojho vnuka rýchlo postavil do pozoru. Tá kniha je vlastne bezhlavým strieľaním na všetky strany. Kráľovná je opisovaná ako chladná osoba, stroj, ktorý sa snaží udržať pohromade nesúrodú rodinu, a brat je predstavovaný ako úhlavný nepriateľ.
Rozpráva, ako by sa v ňom toto všetko odvíjalo od matkinej autonehody v auguste 1997.
Strata matky – a k tomu za takých tragických okolností – bola pre dvanásťročného chlapca, pochopiteľne, veľkou tragédiou a z knihy sa dozvedáme, že niekoľko rokov sám pred sebou predstieral, že matka žije ďalej, len sa ukrýva. Ešte pred niekoľkými rokmi priznával, že mal po Dianinej smrti psychické problémy, a neskôr viedol aj dosť neviazaný život. Nakoniec však predsa len mal šťastie a únik z tohto neutešeného stavu našiel v športe.
Princ začal boxovať a zaujatie športovou aktivitou mu dalo šancu ísť ďalej. Len o čosi neskôr vstúpil do armády. Vojenský poriadok a štýl života mu pomohli upokojiť sa a nájsť vnútornú rovnováhu. Všetky tie prešľapy a prehrešky dospievajúceho princa sú vzhľadom na okolnosti viac či menej pochopiteľné, na druhej strane nimi nemožno ospravedlňovať všetko.