Ako to prebiehalo?
Obe boli presvedčené o tom, že keď chcú byť dobrými herečkami, musia najprv spoznať život, ľudí a ich príbehy. Preto sa občas okolo polnoci načančali – jedna do čierneho, druhá do bieleho, dve blondínky black and white – a vyrazili do lepších brnianskych podnikov objavovať život. Neboli to žiadne divoké dobrodružstvá, včas z toho dokázali vybrusliť. Napríklad sa pri jednej príležitosti zoznámili s talianskym obchodníkom s látkami. Ten potom prišiel na ich predstavenie do Mahenovho divadla a obom poslal obrovské kytice ruží. Pritom mali na javisku len drobné úlohy. Keď sa herci na konci pri ďakovačke zoradili, držali v náručí najväčšie pugéty zo všetkých. (smiech) Mali v sebe pozitívnu energiu, vďaka ktorej dostávali množstvo príležitostí už počas štúdia. Peniaze dokázali zarobiť, ale aj minúť. Prvú polovicu mesiaca rozhadzovali, robili večierky, a tú druhú potom prežívali na polievkach z bujónu v kocke. Ich študentské roky boli búrlivé. Nevynechali jedinú príležitosť, ako sa zabaviť a ako si naplno užívať život, čo sa Hanke neskôr vypomstilo.
Prečo?
Naložila si toho na seba viac, než jej telo dokázalo uniesť. Hanka vtedy síce chcela byť herečkou, ale zároveň sa naplno rozbiehala aj jej spevácka kariéra. Po úspechu v súťaži Hľadáme nové talenty si ju obľúbili v ostravskom rozhlase. Súčasne začala pravidelne spolupracovať aj s ostravským štúdiom Československej televízie. Často to vyzeralo tak, že popoludní sadla v Brne do auta alebo do vlaku, odišla do Ostravy, tam pribehla do štúdia, dostala v priebehu niekoľkých minút pokyny: „Tu máš značku, bež kúsok doľava. Ozaj, a dopredu nechoď, tam už to nie je nasvietené. A spievaj!“ Vtedajšie televízne relácie sa vysielali naživo. Po skončení vysielania bežala Hanka na nočný vlak, a ráno už sedela na prednáškach v Brne. To sa opakovalo stále dookola. K tomu študentský život, večierky, nepravidelná životospráva a nedostatok spánku... A potom jedného dňa telo povedalo: Stop! Hanka začala výrazne chudnúť, bola unavená. A keď po letnom semestri prišla domov s horúčkami, rodičia sa zhrozili. Jej stav sa ďalej zhoršoval, teplota nepoľavovala, a tak mama s otcom rozhodli, že musí ísť do nemocnice.
A diagnóza?
Tuberkulóza. Nasledoval prevoz do sanatória v Opave, kde strávila približne pol roka. Musela prerušiť sľubne sa vyvíjajúcu spevácku kariéru aj štúdium na JAMU, čo bola pre ňu obrovská rana. Na druhej strane ju práve toto obdobie prinútilo, aby sa zastavila, prehodnotila svoje priority a uvedomila si, čo je v živote naozaj dôležité.
Kedy sa u nej prvýkrát objavilo ochorenie krvotvorby?
Keď sa po liečbe tuberkulózy vrátila domov, nejaký čas sa ešte šetrila. Lenže potom zase naskočila do rozbehnutého vlaku. Jej meno už začínalo byť zvučné. Pri vyhlasovaní Zlatého slávika za rok 1967 skončila na šestnástom mieste a prichádzali ponuky, aké sa neodmietajú. Napríklad Jiří Štaidl ju pozval do relácie Apollo představuje, a tak si užila svoju prvú pražskú premiéru v divadle. Začala spolupracovať aj s Viktorom Sodomom a Jiřím Štědroňom v zoskupení Sodoma Gomora. Skrátka išla nadoraz a do spievania dávala úplne všetko. Až po jednom vystúpení v septembri 1969 sa jej priťažilo. Musela byť hospitalizovaná, spočiatku s podozrením na ochorenie obličiek. Po niekoľkých dňoch náročnej liečby, keď okrem iného dostala aj prvú transfúziu, sa zdalo, že je všetko v poriadku. Hanka bola presvedčená, že je vyliečená. Lenže sa následne ukázalo, že nejde o problém s obličkami, ale o závažné ochorenie krvotvorby.
Mohla byť tuberkulóza príčinou týchto ťažkostí?
Okolo toho existovalo množstvo špekulácií. Hanka chcela byť po prekonanej tuberkulóze naozaj stopercentne vyliečená.Takú mala povahu – všetko chcela robiť starostlivo a dôsledne. Takže ju lekári nechali v sanatóriu o niečo dlhšie. Vtedy jej vraj pichali dosť rôznych dryákov. Práve preto sa neskôr objavili úvahy, či práve táto liečba nemohla stáť za jej neskorším ochorením krvotvorby. Profesor Jaroslav Čermák, ktorý Hanku dlhé roky liečil, mi však počas rozhovoru vysvetľoval, že ochorenie u Hanky nezačalo pre liečbu tuberkulózy, ale s najväčšou pravdepodobnosťou mohlo byť dôsledkom prekonanej choroby.
Spomenuli ste, že existovala ešte jedna fáma, že speváčka trpela leukémiou.
Áno, ale to sme v knihe tiež vyvrátili. Leukémia je zhubné ochorenie, preto sa jej ľudovo hovorí rakovina krvi. Hanka mala inú diagnózu: takzvanú paroxyzmálnu nočnú hemoglobinúriu. Ide o veľmi závažné ochorenie, nádorové bunky sa však pri ňom netvoria. Jej lekár pán doktor Čermák mi to vysvetlil tak, že pri Hankinej chorobe začnú fyziologické procesy, ktoré za normálnych okolností zabezpečujú rozpad cudzorodých prvkov v tele, pôsobiť aj na vlastné krvinky. Chýbajú mechanizmy, ktoré v tele regulujú ich funkciu. Choroba sa potom prejaví tak, že sa rozpadajúce červené krvinky dostávajú do moču (typický je tmavý moč najmä ráno po prebudení, pozn. red.) a pacient ich počas rôznych období stráca s rôznou intenzitou.
Hana Zagorová sa s ochorením naučila žiť tak, že o ňom väčšina ľudí takmer nevedela. Akú veľkú daň si však choroba vyberala v bežnom živote?
To ochorenie je nesmierne ťažké. Človek vie, že sa z neho nikdy nevylieči a že bude po zvyšok života odkázaný na pravidelné krvné transfúzie. S tým sú spojené veľké výkyvy. Krátko po transfúzii sa cítite plní energie, ako znovuzrodení, ale keď sa blíži ďalší termín, sily postupne ubúdajú a ste úplne vyšťavení. K tomu sa môžu pridať dýchavičnosť, bolesti alebo kŕče. A teraz si predstavte, že v takej situácii musíte spievať pred nabitou sálou, aby nikto nič nespoznal. Hanka s touto chorobou celé desiatky rokov vystupovala, a pritom patrila k absolútnej špičke. Myslím, že si väčšina ľudí vôbec neuvedomovala, akú obrovskú vôľu si vyžadovalo, aby to všetko prekonala. Keď človek spozná celý jej príbeh, musí pred ňou zložiť klobúk. Hanka akosi tušila, že budúcnosť asi nemá úplne vo svojich rukách, a preto žila naplno – tu a teraz. Nechcela strácať čas a sama seba ľutovať, že má ťažkú a nevyliečiteľnú chorobu. Povedala si: „Budem spievať, rozdávať ľuďom radosť a užijem si každý deň, ktorý mám.“ Bola si vedomá toho, že človek nemôže ovplyvniť všetko, čo mu život prinesie. Môže však ovplyvniť, ako s tým naloží.
O svojej chorobe veľa nehovorila...
Hanka o svojej chorobe takmer nehovorila nielen na verejnosti alebo s novinármi, ale ani so svojimi najbližšími. A paradoxne o nej príliš nehovorila ani s profesorom Čermákom, s ktorým mali vzťah založený na obrovskej dôvere a rešpekte. Pýtal som sa ho, čím si to vysvetľuje. Hovoril, že keď Hanka prišla na kontrolu alebo na transfúziu, vždy sa spýtala na všetko, čo potrebovala vedieť. Keď dostala odpovede, považovala vec za vybavenú a okamžite zmenila tému. Rozprávali sa o knihách, o nových pesničkách alebo o tom, čo práve pripravuje. Nechcela sa vo svojej chorobe ďalej pitvať. Zatiaľ čo niektorí ľudia dokážu o svojom zdravotnom stave rozprávať celé hodiny, Hanka bola pravý opak. Nie že by chorobu popierala, len si ju nepúšťala do každodenného života viac, než bolo nevyhnutné. A som presvedčený o tom, že práve to jej pomáhalo naplno žiť.
Jej blízkym spolupracovníkom bol dlhé roky muzikant Karel Vágner. Pre TÉMU zaspomínal, ako ju prvýkrát uvidel ako mladú speváčku, ktorú mu pridelili: „Prišlo dievčatko s ramienkom, na ktorom viseli zelené šatočky. A vraví: ‘Chlapci, samozrejme idem, ale mám tridsaťosem horúčku.‘ Bola to Hanka. A potom sme sa začali v muzikantskom svete stretávať, až som jej v roku 1973 postavil kapelu.“
Príchod Karla Vágnera bol pre Hanku jedným zo zásadných momentov jej života. Prišiel totiž vo chvíli, keď sa československá hudobná scéna dramaticky menila. Po nástupe normalizácie bolo zrejmé, že už nič nebude fungovať ako predtým. Hanka sa v tom čase ocitla na rázcestí. Dovtedy spievala skôr šansónovo ladené, premýšľavé piesne, lenže vtedajší režim podobným veciam neprial. Naopak sa presadzoval ľahší a veselší pop. Bolo potrebné nájsť cestu, ako si zachovať vlastnú tvár a zároveň mať vôbec možnosť spievať. Karel Vágner, ako sám hovorí, mal čuch na šlágre. Dokázal vycítiť pesničky, aké Hanke sadli. Zároveň si ona sama dokázala presadiť aj hlbšie a intímnejšie texty. Preto si myslím, že je trochu nespravodlivé, keď sa o Hanke niekedy hovorí, že robila len „hopsavý pop“. Keď si vypočujete celé albumy, objavíte krásne pestrý mix.