Lucia Sipošová sa venuje herectvu aj kabaretu.Marian Datko
StoryEditor

Lucia Siposová: Keď prijla fakt, že nebude mamou, vnútorne sa oslobodila

18.11.2026, 08:14
Celebrity
Autor:
red Téma

„Môžem byť všetko, len nie šedá myš,“ hovorí s úsmevom známa herečka.

Je to skrátka elegantný svet a to je možno už aj samo o sebe vzácne.

Áno, snažíme sa navodiť starosvetskú atmosféru. Trošku to spikantníme a je to. Zabávame sa tam ako malé deti (úsmev). Každý si tam niečo nájde.

Páči sa mi, že je veľmi vhodné prísť k vám pekný a upravený…

Ak to podceníte, ani vás nepustíme dnu.

Až takto?

Až takto. Alebo vás pošleme do obchodu. Nie je nutné veľké gala, len slušné a elegantné oblečenie. Ale my sme si už ľudí vychovali. Na začiatku trošku pozerali, ale teraz už vedia a prídu všetci pekní. Dokonca sa sami hostia sťažujú, ak je niekto nevhodne oblečený, a my sme ho náhodou pustili.

Svet je taký, že tričko, rifle, tenisky. Stále sa viac uniformizujeme. Aspoň to je môj pocit – aby nám hlavne bolo pohodlne. Načančanosti nie je v živote veľa. Takže si to treba prísť vychutnať k vám?

Presne. Ľudia sa na to tešia a robia si z návštevy kabaretu výnimočnú udalosť.

Mávajú o vás ľudia nejaké predsudky? Aký je najväčší omyl, ktorý si o vás vytvoria, a potom zistia, že ste úplne iná?

Stalo sa mi to aj po kapitánskom kurze, ktorý som na jar absolvovala. Kapitán ma poznal z kabaretu. A po tom týždni na lodi hovoril, že by nikdy nepovedal, že viem byť taká sústredená, tichá, pozorná, úplne iná. A ja na to, že veď áno – keď niekde “vyvádzam”, inde sa potrebujem zas upokojiť. Okrem toho som sa učila úplne nové veci. Nové teritórium. Každý z nás má rôzne tváre.

V umeleckých kruhoch máte povesť neriadenej strely. Ako vznikla táto nálepka?

Mám veľa energie a viem, že som pre mnohých ľudí zrejme ťažko uchopiteľná, ale vlastne netuším prečo. Ešte som len začínala, a už sa o mne hovorilo ako o neriadenej strele. Dozvedela som sa to po rokoch od českého režiséra Radka Bajgara, s ktorým som potom nakrútila Teóriu tigra, Čierne vdovy, Kurz manželskej touhy a seriál Neviditeľní. Po rokoch, keď som sa ho spýtala, ako na mňa vlastne prišiel, vysvetlil, že mu ako kreatívnemu producentovi seriálu Rádio Fresh niekto vravel, že Lucia Siposová je neriadená strela, ju radšej neobsaďme, robí si čo chce. A on na to povedal: „Skutečně? Tak tu chci.” Máte totiž dve možnosti. Buď si vyberiete človeka preto, že má niečo, čo iní nemajú, a využijete to vo svoj prospech, alebo to budete vnímať ako prekážku, ohrozenie, a odmietnete to. Tak je to v živote so všetkým (úsmev). On vo mne videl niečo originálne, zariskoval a stálo to za to. Vďaka tomu vznikli krásne projekty. Na Slovensku sa mi výborne pracovalo napríklad s režisérom Ivanom Predmerským, robili sme spolu seriál Prázdniny, on tiež vidí moje kvality a vie ich dobre použiť. A nehovorím ani o tom, ako sa vieme spolu nasmiať. To je v živote asi to najdôležitejšie. Ale všetko je ok, nesadnete si s každým.

Zväčšiť fotografiu

Herečka Lucia Siposová.

CinemArt

Takže spontánnosť je vaša superschopnosť…

Určite je to jedna z mojich základných charakteristík. Ale zase „neriadená strela, hurikán, nedá sa s ňou“ a podobne... Keby to bolo naozaj tak, nemohla by som desať rokov viesť firmu a niesť zodpovednosť za päťdesiat ľudí. Tí, s ktorými pracujem sú často prekvapení tým, aký mám poriadok v hlave. Premýšľam, analyzujem, snažím sa rozumieť biznisu, rada sa učím, a viem, čo robím. Darí sa nám a nie je to úplne náhoda (úsmev). Vidíte, zase sme niečo našli, čím ľudí prekvapujem – tým, že nie som len emócia a chaos. Ale aj pomerne racionálny človek. Dobre zorganizovaný romantický bohém. Mám dar prepájať ľudí, a šikovnými ľuďmi sa obklopiť. Viem, čo robím.

Poďme ešte chvíľočku hovoriť o nomádstve, lebo aj toto je podľa mňa dôležitá súčasť vášho života. Vraj nemáte až tak rada klasické cestovanie. Radšej sa sťahujete. Hoci len na 2 týždne, ale beriete to ako prechodný domov.

Je to tak. Milujem sa niekam premiestniť a tváriť sa, že žijem úplne iný život. Udomácniť sa. Spoznať ľudí, infiltrovať sa. Mať svoju obľúbenú kaviareň a písať si tam. Často idem niekam, kde niekoho domáceho poznám, kto ma zasvätí. Kde môžem byť sama, ale nemusím, keď nechcem. A robiť si svoje. Ponevierať sa. Nasať. Splynúť. Byť niekto iný, aspoň na chvíľu. A popritom tvoriť.

Jasné. Sedieť a pozerať sa do vĺn je OK. Ale len chvíľu.

Robí mi skrátka radosť mať pritom aj nejakú misiu. Napĺňa ma to.

Možno život nemusí mať také presné hranice, že tieto dni robím toto a potom zase iné. Môže to presakovať jedno do druhého, prečo nie...

Áno, navyše, mňa moja práca veľmi baví. Veď to poznáte. Písanie je meditácia, trošku fantazírovanie, skrátka kreatívna činnosť, čiže to ani neberiem tak, že pracujem. Je úžasné, že som niekde pri mori, mám iné vnemy, výhľady, pritom premýšľam, píšem, a zároveň niečo vytvorím. To je predsa úžasné. Dva v jednom.

To je to čarovné flow, to plynutie, ktoré všetci opisujú a všetci po ňom túžia. Vy ho teda zažívate pri notebooku. O čom teraz píšete? Keby sme otvorili posledný rozpísaný dokument, čo by sme našli?

Toto bolo prvé leto po dlhom čase, keď som nepísala, lebo pripravujeme naše desiate výročie, ako som spomenula. Megalomanský galavečer. Napísala som to už na jar. Teraz skúšame. Vidíte, možno preto tá melanchólia. V lete som nepísala.

Pristihli ste sa niekedy v nejakej krajine pri myšlienke: Tu by som vedela žiť aj dlhšie?

V zásade skoro vždy, keď som pri mori. Ten čas však určite príde, len uvidíme kedy. Väčšinou idem k moru aspoň na mesiac. Toto leto sa mi to nepodarilo, bola som len na štyri dni, a som z toho normálne hotová. Na nervy. Ale idem o pár dní ešte na loď. Už rátam minúty.

More sa v tomto rozhovore spomína často. Je to pre vás dôležitý živel?

Je, nie je to nič originálne, ale raz chcem bývať pri mori. Neviem, kde zakotvím, ešte sa mi to neukázalo, ale to príde. Priezračná voda, kľud aj život, ľudia, s ktorými si mám čo povedať, ktorí ma nejakým spôsobom obohatia. To je dôležité. Po tejto stránke mám rada Ibizu, ktorá je kozmopolitná, divoká aj pokojná, ale aj Francúzsku riviéru. Tam to celoročne žije, dá sa tam normálne fungovať. A je tam prekrásne.

Lenže to nie sú úplne lacné destinácie.

Nie sú. Uvidíme ako sa to stane. Snívať môžem. Ale priťahuje ma aj Chorvátsko, mám tam aj priateľov, sú tam čarovné miesta. Európa je úžasná a čím viac cestujem po svete, tým ju mám radšej.

Toto mi už povedalo niekoľko ľudí. Že radšej Európa ako Bali a iné tropické raje. Na Bali totiž nemajú naše štyri ročné obdobia a viedenské galérie sú odtiaľ tiež poriadne ďaleko. Okrem toho, ananás sa dá kúpiť aj v u nás.

Aj na Bali som bola, tiež to nie je najhoršie, ale je to veľmi ďaleko. Ani to more nie je také prístupné ako to naše mediterraneo. Predsa len tu na vás číha menej nástrah. A s pribúdajúcim vekom treba brať do úvahy aj lekársku starostlivosť a podobne.

Nedávno ste si splnili veľký sen mora a urobili ste si kapitánsky kurz…

Áno, bol to darček od priateľov a rodiny, poskladali sa mi naň. Vrátila som sa na týždeň k fyzike aj k matematike. A potom šoférovať a parkovať tú obrovskú plachetnicu. Bol to obrovský zážitok aj stres. Keď som to zvládla a ako-tak pochopila, urobila skúšky, a odovzdávali mi preukaz, normálne ma to dojalo. Veľké emócie. Ale vôbec to neznamená, že by som teraz bola nejaká vážna kapitánka. Nie. Ja stále hľadám svojho kapitána. Chcem byť jeho pravá ruka a jednoducho to ovládať. Plánujem tráviť ešte veľa času na lodi. Chcem rozumieť moru.

Ten, kto má v ruke kormidlo, má brutálnu zodpovednosť. Mala som možnosť pozorovať to a v istých chvíľach ma to až desilo. Nemáte niekedy obavy?

Chápem, ale aj posádka musí pomáhať (úsmev). Lode sú krásavice a z preukazu sa teším, ale po skúškach mám z toho mora oveľa väčší rešpekt, než som mala predtým, keď som sa len viezla ako turista. Až teraz si všímam, koľko je v mori rôznych značiek. Koľko je tam vlastne lodí. Zdá sa, že pred vami je len voda, ale zrazu sa na to dívate úplne inak. Najmä v Chorvátsku, medzi ostrovmi a zátokami, treba byť stále v pozore, a to som si tie skúšky robila mimo letnej sezóny. Pozor, tam je loď a tamtá nás dobieha... Neviem si predstaviť, že si niekto zapne automat a len si tak ide. A keď ide človek na plachtách a okolo vás plachtia ďalšie lode, tak to je normálne zápcha. Vtedy sú lode ako neriadené strely. Rešpekt.

Aby sa človek všetko naučil, musí byť na lodi čo najčastejšie?

Áno, aspoň dva či trikrát do roka by som rada. Keď som bola ako tínežerka na dovolenkách s rodičmi, prechádzali sme sa po prístavoch, snívala som o plachetniciach, a v živote by mi nenapdalo, že niekedy sa na nejakú dostanem. Myslela som si, že to je len pre bohatých. Zistila som, že loď síce pôsobí luxusne, ale netreba ju vlastniť, dá sa prenajať, a v podstate je to niečo ako kemping, žiadny luxus. Keď sa podelia všetky náklady medzi posádku, je to aj celkom dostupné. Ale ten pocit je luxus.

S kým chodievate?

S tým, kto ma zoberie (úsmev). Často s úplne cudzími ľuďmi. Aj medzinárodné posádky, ďaleké moria. Vždy to výborne vypálilo. Mám pocit, že je to väčšia záruka ako ísť s rodinou. Raz som bola aj s kamošmi na Sardínii, ktorí sa navzájom nepoznali. Dala som ich dokopy a bolo to nezabudnuteľné. Mám na to čuch. Ako dodnes spomíname – epické! Teraz o pár dní sa chystám. Jednej posádke sa uvoľnilo miesto, tak som sa prihlásila. Nemám kapacitu organizovať zájazd. Pre mňa je jednoduchšie k niekomu sa takto pridať a nechať sa prekvapiť. Tak ma to baví. Kľudne ma zavolajte (úsmev).

Elementy ženy: Jan Bendig

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/celebrity, menuAlias = celebrity, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
18. november 2026 08:15