Sviečky pomaly dohárajú. Kvety vädnú. Policajné autá odišli a televízne štáby sa presunuli za ďalšou udalosťou. A titulky, pri ktorých sa Slovensku na niekoľko dní zastavil dych, postupne zmiznú z prvých stránok. Nič z toho však neznamená, že v Staškove sa všetko vrátilo do starých koľají. „Je to strašná tragédia, je to hrozné a som z toho úplne zrútená!“ úprimne priznala aj herečka Zuzana Kronerová (74), ktorej slávna rodina má v v tejto kysuckej dedine svoje korene.
Nevrátilo a nevráti. Po tom, čo sa stalo, sa nedá jednoducho otočiť list. Zostala tam škola, do ktorej treba znovu vojsť, hoci posledné, čo si jej žiaci pamätajú, sú zakrvavené schody. Chodba, kde o život bojovali ich učiteľky a spolužiačka. Lavica, ktorá zostala prázdna a kabinet, v ktorom bude niekto chýbať. Deti, ktoré vedia veci, ktoré by v ich veku vedieť nemali. Učitelia, ktorí majú opäť stáť pred triedou a tváriť sa, že škola je bezpečné miesto. A zostali rodiny, kde už nikdy nič nebude ako predtým. Po útoku sa do Staškova zišli desiatky odborníkov. Pomáhali deťom, rodičom i pedagógom spracovať šok, strach a obrazy, ktorých boli niektorí svedkami. Ale zároveň pripomínali, že na konci ich intervencie nebude po všetkom. Možno práve preto nad obcou stále obrazne visí hustý oblak. Slnko vyšlo už veľakrát. Ale sú udalosti, po ktorých skrátka trvá oveľa dlhšie, kým ho človek znovu cíti na tvári.
Sľub, že sa na učiteľku Boženu nikdy nezabudne
Staškov nie je pre herečku Zuzanu Kronerovú iba názov obce v správach. Jej otec Jozef Kroner († 73) sa tam narodil a zavraždená učiteľka Božena Mariaková († 61) bola roky spätá so Spolkom rodákov Jozefa Kronera. Keď sa herečka o jej smrti dozvedela, veľa slov nenašla. Len priznala, že je zrútená a šokovaná. Nakoniec však možno práve tým, že nemala slová, povedala viac, ako akýkoľvek dlhý prejav. Pretože čo sa vlastne dá povedať vo chvíli, keď žena, ktorá takmer štyri desaťročia učila deti, vybojovala si život, keď jej ho chcela vziať rakovina, jedného rána odíde do práce a už sa z nej nevráti? Zuzka ju poznala. Ako schopnú, odvážnu a citlivú. Ako tú, čo viac ako na seba, myslela na druhých. Aj na jej otca, aby sa v rodnej dedine na neho nikdy nezabudlo. Možno len sľúbiť, že ani na ňu, pani učiteľku Boženu, sa nikdy nezabudne...
Vieme, aké známky majú. Vieme však, čo prežívajú?
A čo sa dá povedať rodičom 13-ročného dievčaťa, ktoré si ráno zobralo tašku a išlo do školy? Ani ôsmačka Nela už späť domov nikdy nepríde. „Ja tomu ako mama jednoducho nedokážem porozumieť,“ reagovala po útoku speváčka Mária Čírová (37). Ako mama troch ratolestí položila otázku, ktorá by nemala zostať iba instagramovým povzdychom. „Poznáme vôbec svet svojich detí?“ Koľkokrát vieme presne, akú dostali známku. Či si urobili úlohu. Kam sa hlásia na strednú školu. Koľko času strávili na mobile... „Ale vieme, koho sa boja? Čo vidia v skupinových četoch? Čomu sa ostatní smejú, keď im nie je do smiechu?“ kládla si otázky tak, ako možno veľa iných rodičov. Čo sa muselo stať, aby v detskej hlave hnev prestal byť obyčajným detským hnevom a začal sa meniť na niečo oveľa nebezpečnejšie? A hlavne – sme schopný si to všimnúť? A včas?
Na lavici obžalovaných
Po Staškove sa veľmi rýchlo začalo hovoriť o bezpečnostných opatreniach, kontrolách či trestnej zodpovednosti. To sú legitímne otázky. Lenže ak sa diskusia skončí pri tom, od koľkých rokov môžeme dieťa poslať do väzenia a či majú byť pri vstupe do školy bezpečnostné rámy, opäť začneme riešiť až posledných päť minút príbehu ďalšieho mladého útočníka a jeho obetí. Psychológ a odborník na školské prostredie Viktor Križo ide oveľa hlbšie. „Pri všetkých tragédiách, ku ktorým v školách v posledných rokoch došlo, by sa mal na lavicu obžalovaných posadiť aj systém. Výchova a vzdelávanie totiž neboli pre žiadnu vládu doteraz prioritou,“ vysvetľuje s tým, že za bránou školy nekončia problémy dieťaťa, ktoré má doma. Ani jeho sociálna situácia a duševné ťažkosti. Dieťa si všetko každé ráno prinesie ráno so sebou do triedy. „Žiaľ, ministerstvo spravodlivosti a súdny systém o spoluprácu a prepájanie so školstvom nejavia záujem, aby lepšie porozumeli svetu tínedžerov a podpornému systému v školstve,“ upozorňuje Križo, podľa ktorého jediný, kto sa za posledné roky snaží, je polícia. Možno teda nepotrebujeme po každej tragédii iba ďalšiu reformu. Možno potrebujeme, aby konečne fungovalo to, čo už máme. A aby človek, ktorý povie: S týmto dieťaťom sa niečo deje, nemusel následne zostať so svojou obavou sám.
Kto je obeť?
A potom zostáva najťažšia otázka. Kto všetko je po Staškove obeťou? Učiteľka Božena, žena, ktorá venovala škole desaťročia svojho života a jeden obyčajný pracovný deň sa jej stal posledným. Nelka. 13-ročné dievča, ktoré malo pred sebou celý život. Zranená učiteľka, ktorá prežila – no „prežiť“ ešte neznamená môcť žiť ako predtým. Ich rodiny. Rodičia, deti, súrodenci, partneri, priatelia, ktorým niekto chýba a bude chýbať počas všetkých ďalších Vianoc, sviatkov a narodenin, o 5 aj 10 rokov. Deti, ktoré boli v škole. Tie, ktoré niečo videli. Tie, ktoré niečo počuli. Aj tie, ktoré možno nevideli nič, ale odvtedy pri obyčajnom buchnutí dverí strhnú. A áno, niekde na okraji tejto strašnej mapy aj 13-ročný chlapec, ktorý zaútočil. Nie ako niekto, koho treba zbavovať zodpovednosti za to, čo urobil. Ale ako dieťa, pri ktorom sa budeme musieť raz odvážiť položiť si nepríjemnú otázku: Kde všade sa predtým dalo zasiahnuť? Pretože, ak 13-ročné dieťa dôjde až k bodu, keď vezme zbraň a obráti ju proti iným, nestačí sa pýtať iba, čo bolo zlé v ňom. Musíme sa pýtať aj, čo všetko okolo neho nefungovalo. Aj preto, aby sme nabudúce dokázali nájsť takéto dieťa a pomôcť mu skôr, než budeme musieť hľadať ďalšieho vinníka ďalšej tragédie...
