Dohodnúť sa s Dávidom Hartlom na termíne rozhovoru trvalo niekoľko týždňov. Zastihli sme ho práve v období, keď je zahltený filmárskymi dňami. Stretli sme sa neďaleko, kde býva a prišiel s ortézou na nohe. Stačila totiž iba jedna filmová scéna a „suvenír“ bol na svete. Umelec sa však neľutuje a neopúšťa. Po našom stretnutí smeroval na workoutové ihrisko na tréning, aby bol v kondícii. Motiváciu má obrovskú. Ročnú dcérku Eliu.
Na film Svet podľa Adama, ktorý je stále vo výrobnom procese, budeš zrejme ešte dlho spomínať. Ako sa ti stal úraz?
Na začiatok chcem povedať, že na nakrúcanie budem určite dlho spomínať, ale nielen pre tento úraz. Film je nádherný tým, že je v ňom veľa hudby a spevu. Ale teraz k tvojej otázke. Scéna, pri ktorej som sa zranil, sa vôbec nezdala byť nebezpečná. Išiel som na bicykli a nemal som možnosť bezpečne ho zabrzdiť. Strhol som volant do lesa, aby som sa vyhol nárazu do veľkého stroja, ktorý bol predo mnou. Ešte v posledný moment som z neho vyskočil. Výsledkom bola trieštivá zlomenina jabĺčka. Videl som všetko, čo máme v kolene. Tento zážitok nikomu neodporúčam. Nasledovala operácia. Okrem toho som mal ešte škrabance aj na tvári, zašívali mi bradu, ale to sú už len maličkosti.
Všetko sa to udialo počas klapky?
Bolo to už mimo záberu, ale tí, ktorí tam boli, mali intenzívny zážitok. Vyzeralo to desivo. Dôležité je, že som živý a nebudem mať trvalé následky. Prvé dni po zákroku som bol ako handrová bábika, totálne odkázaný na iných. Krátko po tom som bol pár dní na vozíku, teraz si pomáham barlami, ale doma ich už nepotrebujem. Lekári sa čudovali, ako rýchlo moje telo regeneruje. Ešte ma čaká rehabilitácia a v októbri už musím liezť po skalách vo filme Autobus do vlčích dier, ktorý režíruje Mariana Čengel Solčanská.
Motiváciu máš teda obrovskú.
Najväčšou motiváciou je dcérka, ktorá prednedávnom oslávila rok a keď sa na mňa pozrela, ako som doma ležal na posteli, pohľadom mi dala jasne najavo, že sa jej to nepáči.
Ako si zvládol ďalšie nakrúcanie v rámci tohto filmu?
Najdôležitejšie zábery sme už mali hotové. Potom režisér našiel dabléra. Je to chalanisko, ktorý študuje jadrovú fyziku v Prahe, je taký vysoký ako ja a máme i rovnaké miery. Pri záberoch z diaľky alebo zozadu ma teda zastúpil. Ale nakrúcali sme i tak, že ma zdravotníci pridržiavali.
Išlo o tvoj prvý veľký úraz?
Áno, no jeden „pankáčsky“ sa mi prihodil na svadobnej ceste na Kube. Spadol som do diery v zemi tak nešťastne, až som si roztrhal kožu na píšťale. Babička na airbnb mi to zašila tak, že mi ranu poliala rumom, deci dala vypiť aj mne, ihlu opálila nad ohňom a za 10 minút bolo po všetkom.
Aké sú ďalšie dôvody, že nakrúcanie filmu ti ostane ešte dlho v pamäti?
Je ich veľa. Jedným z nich je tím tvorcov – režisér Jonáš Karásek, scenárista Maroš Hečko a kameraman Tomáš Juríček. Pre herca je to absolútne „dream team“. Sú to chalani, ktorí majú rodiny, takže aj na pľaci vytvorili priateľskú rodinnú atmosféru. Týždeň tam so mnou strávili aj manželka s dcérkou. Počas obedných páuz a prestojov som s nimi mohol tráviť čas. Veľmi dobre mi to padlo. Psychickú podporu som po úraze potreboval viac ako inokedy.
Ako sa malej páčilo?
Elinka je veľmi spoločenská, miluje pozornosť, vravu, čiže bola spokojná. U nás doma sa stále púšťa muzika, čo zbožňuje. Nepotrebuje ticho.
Takže ticho u vás nehrozí?
Stane sa, že sa u nás občas rozloží zlé ticho, veď predsa nežijeme na dúhe (smiech).
Ovplyvní zranenie tvoje účinkovanie v ďalšom nakrúcaní, budeš opatrnejší?
Určite ma to ovplyvní, ale iba pozitívne. Patrím medzi ľudí, ktorí sa neboja padať ani pri cvičení, ani pri filmovaní. Ale toto ma naučilo, že nie som nesmrteľný.
Na pľaci sa stretlo hviezdne obsadenie. Okrem iného tam hral aj Bolek Polívka. Spolupracoval si s ním prvýkrát?
Pred dvoma rokmi sme sa stretli pri filme A máme, čo sme chceli. Teraz ma Bolek „odpálil“, lebo všetky zážitky si pamätal a navyše sme si potykali. Pre mňa je to veľká vec, lebo ho vnímam ako legendu.
V minulosti si sa vyjadril, že ako herec máš iba konzervatórium a nie vysokú školu. Chýba ti VŠMU?
Nechýba a do dneška neľutujem, že som tam nešiel. Dúfam, že ma to raz nedobehne. Keď som končil strednú školu, hneď som dostal angažmán v divadle. Pýtal som sa skúsenejších kolegov, či mám ísť na prijímačky na VŠMU. Povedali, že to nie je potrebné, lebo cieľom absolventov konzervatória je dostať sa do divadla. Mne sa to podarilo. Zažil som tam sedem nádherných sezón a už deväť rokov som na voľnej nohe. Neľutujem nič, hoci boli aj zlé časy.
