Je to s ním trochu nebezpečné. Položíte jednu nevinnú otázku a o chvíľu sa smejete, premýšľate nad životom, a zároveň máte pocit, že by ste si z jeho odpovede mali niečo zapísať do zápisníka a 3-krát podčiarknuť. Herec s nezameniteľným humorom totiž ani po desaťročiach na javisku nestratil zvedavosť, nadhľad ani chuť skúšať veci, pri ktorých by iní už dávno povedali: Na toto som starý. Ivan „Tuli“ Vojtek (64) nie. Nech si dátum narodenia hovorí čo chce...
Keď sme sa spolu rozprávali naposledy, vonku boli štyridsiatky a vy ste len krútili hlavou, že toto tu nikdy nebolo…
Boli sme s manželkou aj s vnúčatami v Tatrách. Myslel som si, že tak pred štyridsiatkami utečiem niekam, kde bude príjemne, a tam bolo 36 stupňov! Za 64 rokov života som také teplo v Tatrách nezažil. Myslím, že ani Tatranci. Doslova som sa roztápal, alebo lepšie povedané sublimoval – z pevného skupenstva rovno na plynné, cez tekuté som ani neprešiel. (smiech)
Dnes ste už, dúfam, späť v pevnom skupenstve. Máte za sebou totiž čerstvú premiéru Čardášovej princeznej...
A predstavte si – v opere. Ja v opere, rozumiete? (smiech) S Jankom Ďurovčíkom sme naskúšali Čardášovú princeznú. Je to známa Kálmánova opereta a ja tam hrám Miška, krčmára. Takú milú, vďačnú postavu.
Takže vo vás, v zrelom veku, objavili speváka?
Tajne dúfajú, že vo mne niečo objavili. Ja si však nie som celkom istý. Ale niečo predsa len zaspievam. „Hajmási Péter, Hajmási Pál…“ – to tam je.
Na javisku, mimochodom, stojíte už 46. sezónu. Obzeráte sa občas za seba, čo všetko ste už dokázali?
Ani nie. To, čo už bolo, veľmi nehodnotím. Niežeby som na to úplne zabudol, ale odložím to do archívu, nech sa v tom rýpu iní, ja idem ďalej. Zaujímajú ma totiž skôr výzvy, ktoré mám ešte pred sebou. Samozrejme, keby som sa začal obzerať, bolo by tam veľa krásnych vecí... Bol som v podstate takým nepísaným žiakom Jožka Bednárika ešte v období, keď pôsobil v Nitre. Do tamojšieho divadla som nastúpil už vo štvrtom ročníku VŠMU. Béďo za mnou prišiel do školy a hovorí mi: „Ideš do Nitry.“ Ja že: „Prosím?“ A on: „Drž hubu, ideš do Nitry.“ Skrátka, nikto sa ma nepýtal, kam chcem ísť a čo chcem robiť a rovno som dostal angažmán. Po siedmich rokoch v Nitre za mnou zase prišiel Ľubo Roman a povedal: „Ideš na Novú scénu.“ Pýtam sa: „Prečo? Ja o tom nič neviem.“ A on: „Ideš, rozhodol som.“ Mňa sa vlastne v živote nikto nepýtal, či niekam chcem ísť. Jednoducho mi to prikázali. Ale dobre urobili.
Asi ste sa všade dobre zapísali…
Je pravda, že som dostával krásne roly. Bednárik ma vlastne formoval celý život. Mal som však šťastie na množstvo úžasných režisérov. Keby som ich mal všetkých vymenovať, nestačil by vám celý časopis. (smiech) Vlastne už na škole boli okolo nás obrovské osobnosti a velikáni slovenského herectva.
Máte pocit, že ste si od nich zobrali všetko, čo sa dalo? Vďaka nim ste taký úspešný?
Práve naopak. Ešte aj dnes mám pocit, že stále nič neviem. Že sa musím učiť. Našťastie dodnes mám od koho. Ani sa mi nesnívalo, že raz zakotvím v Slovenskom národnom divadle, ktoré je pre mňa Olympom divadelníctva. Že budeme mať vedľa seba šatňu s Emilom Horváthom, Martinom Hubom, Dačou Turzonovovou... A kedysi s nebohým Oldom Hlaváčkom. Ten už mal svoj vek, ale vek je napokon len číslo. Sedávali sme spolu, rozprávali sa... Keď som bol malý chlapec, kupoval som si platne, ktoré nahral s Ivanom Krajíčkom. Takže sa mi splnil sen.
Hovorí sa, že kým sa človek učí nové veci, nestarne. A naozaj mi pripadáte stále mladý...
(smiech) V tomto veku ma už všeličo dobieha. Tretí či štvrtý rok sa borím s chrbtom, krížami, vytečenými platničkami, ramenami... Hovorím tomu daň mladosti, za všetko, čo sme navyvádzali. Za noci pod širákom, čundre, keď sme spávali len tak na holej zemi. Život vám skrátka dáva, dáva, a potom zrazu pošle účet.
Napriek tomu si nepamätám, že by ste sa na ten svoj sťažovali.
Absolútne nie. Čo budem mrnčať a brblať, ako je všetko zlé? Pri ľuďoch, ktorí neustále hovoria, aký je život hrozný, mám chuť povedať: Tak načo žiješ? Vráť licenciu a choď tam, odkiaľ si prišiel. Mám na to jednu tézu a pokojne ju napíšte, ja sa za ňu nehanbím. Keď mi niekto hovorí, ako zle sa na Slovensku žije, odpoviem mu: Ako zle sa môže žiť v krajine, kde záchody splachujeme pitnou vodou? Obrovská časť ľudí na tejto planéte nemá prístup k pitnej vode a my sa budeme sťažovať? V noci sa zobudíte, otočíte jedným kohútikom – tečie studená pitná voda. Otočíte druhým – teplá. Tak čo ešte chceme?
Väčšinou to, čo nemáme. Vy ale svoj život, tuším, milujete presne taký, aký je.
Milujem! Boh ho dal mne. Nikomu inému. Je môj, a preto si ním nenechám manipulovať niekým iným. Samozrejme, v komunite treba dodržiavať isté pravidlá. To je normálne. Ale nemám rád, keď mi niekto začne hovoriť: Toto musíš, tamto musíš... Nemám rád manipuláciu. Skôr sa riadim intuíciou. Som Panna a dosť počúvam svoje vnútro. Intuíciu, sedliacky rozum, šiesty zmysel – nazvite si to, ako chcete.
Teraz je mi už jasné, prečo vám aj na žiadosť o ruku stačilo pár minút od zoznámenia sa s vašou dnešnou manželkou…
Tri. Poznali sme sa asi tri minúty, keď som ju požiadal o ruku. A ona mi z fleku povedala áno. O rok a pol bola svadba.
A ani jeden z vás to nikdy neľutoval?
Ani sekundu.
Ulovili ste skrátka hneď tú pravú. Čo asi u vášnivého rybára, ktorým ste, nie je náhoda. Ste aj bežne taký tichý a trpezlivý ako na brehu?
My trošku objemnejší máme väčšie tukové bunky a hovorí sa, že duša má potom viac priestoru. (smiech) Pred vyše dvadsiatimi rokmi som schudol asi 24 kíl za štyri mesiace a začal som byť nervózny, podráždený. Hovoril som si: Kristepane, Tuli, veď ty si v živote takto prudko nereagoval. Čo ti je? A potom mi to došlo. Keď niekoho zo štvorizbového bytu presťahujete do garsónky, tiež mu nie je dobre. Tak som asi 10 kíl nabral naspäť. Už to síce nebol štvorizbový byt, ale taký trojizbový, a duša mala zase trochu priestoru.
Čiže manželka má s vami doma opäť úplnú pohodu?
Počúvajte, ruku na srdce – ste žena. Každá si niečo nájdete... (smiech)
Ale ani muži v tomto nie sú úplne dokonalí, to si povedzme tiež.
Nebudeme túto tému rozvíjať, dobre...? (smiech) Dôležité je, že som so svojou Máriou už 41 rokov.
To je normálne námet na hollywoodsky film, aj keď neviem, či by sa im nezdal až neuveriteľný…
Preto vždy hovorím, že najlepším scenáristom je život. Ten píše najkrajšie hry. Samozrejme, niekedy aj veľmi kruté. Ja si však vždy hovorím jednu vec. Nech sa nad Tatrou blýska, nech hromy divo bijú, nech je víchrica, prietrž mračien, čokoľvek – sú to len oblaky. A nad nimi stále svieti slnko. Tak je to aj v živote. Náš život je vlastne celý postavený na protikladoch – sladké a slané, sladké a horké, horúce a studené, deň a noc.
Keby sme nepoznali jedno, nevedeli by sme si asi vychutnať druhé...
Presne! Preto zažívame aj bolesť. Je to navyše indikátor toho, že niečo nefunguje. Keby sme necítili bolesť, možno by sme tu už dávno neboli.
