Kedysi väčšiu časť roka trávila v zahraničí, v Taliansku bola ako doma, po vydaji za Patrika chce byť čo najviac na Slovensku, aby boli spolu. Spolu idú aj na dovolenku. Vybrali si Londýn, kde si Danka zaspomína na bronzovú olympijskú medailu.
Stretávame sa v tvojej kancelárii v Slovenskom olympijskom a športovom výbore o tretej popoludní. Stihla si si už dnes zastrieľať?
Dnes mám voľno, lebo cez víkend som pretekala. Ráno som stihla akurát jogu a potom som ako dobrovoľníčka pomáhala baliť tašky na podujatie Špeciálnych olympiád Slovensko. Odtiaľ som utekala sem, aby som ťa stihla. Zajtra ráno odlietam do Lausanne, kde bude zasadnutie Medzinárodného olympijského výboru.
Je to pre teba stresujúce alebo skôr príjemné?
Nie je to stres, beriem to ako privilégium, že môžem povedať svoj názor a kreovať budúcnosť celosvetového olympizmu. Aj to je v rámci dobrovoľníctva, nikto z nás za to neberie plat. Od marca máme novú prezidentku výboru, prvýkrát je to žena a budeme schvaľovať transformačnú agendu o tom, ako by malo hnutie napredovať. Veľmi sa teším.
Ty máš tiež takéto ambície, keď vidíš, že už sa prelomili ľady a takýto post zastáva aj žena?
Nevravím, že v budúcnosti je nulová šanca, aby sa tak stalo, ale nemám také ambície. Je obrovská zodpovednosť niesť na pleciach antický odkaz olympijských hier. Prezident či prezidentka sú pod drobnohľadom celého sveta. Ide o vrchol v rámci športových administrátorských funkcií.
Poďme späť na strelnicu. Ako dlho vydržíš bez streľby?
Streľba je pre mňa priorita, je to moje zamestnanie. Keď viem, že nebudem môcť niektoré dni trénovať, nadrobím si vopred. Moja príprava nie je len o streľbe, ale aj o zlepšovaní kondičky. A to môžem robiť, i keď som odcestovaná. Keď sa vrátim zo Švajčiarska, čakajú ma štyri dni výdatného sústredenia v Taliansku, kde budem strieľať od rána do večera.
Absolvuješ ho pravidelne a vždy na tom istom mieste?
Kedysi som sedem rokov napoly žila v Taliansku, mala som v Toskánsku prenajatý dom. Bolo to hlavne obdobie pred olympiádami v Tokiu a Paríži. Keďže stále spolupracujem s mojím kedysi hlavným trénerom Sandrom Bellinim, z ktorého je dnes asistent aktuálneho trénera Štefana Zemka, vraciam sa tam. Inak sa po svadbe snažím tráviť viac času na Slovensku. Strieľam 28 rokov, sama už viem odhadnúť, čo je pre mňa dobré a čo nie. Navyše doma mám vytvorené výborné podmienky aj od môjho zamestnávateľa, ktorým je Športové centrum polície.
Na sústredení ťa bude sprevádzať manžel?
Väčšinou chodím sama, cestu si rada odšoférujem. Patrik so mnou niekedy cestuje na preteky, ale keďže je zamestnaný, má obmedzený počet dovolenky.
Športová streľba je o maximálnom sústredení sa, kontrole emócií. Keď ti chýba, dokážeš podať maximálny výkon?
Som zvyknutá na diskomfort, neustále presuny, bolesť, prekážky a byť veľa sama. Pre mňa je to normálna súčasť výkonu. Počas pretekov to vytesním a sústredím sa iba na terč.
Stále platí, že rok 2023 bol pre teba doposiaľ najúspešnejší?
Zatiaľ sa nič nezmenilo. Okrem streleckých úspechov na majstrovstvách sveta i Európy som vytvorila nový svetový rekord. Moja forma neuveriteľným spôsobom vybuchla (smiech). Darilo sa mi aj v osobnom živote, akurát vtedy sme sa dali s Patrikom dokopy. Roky 2024 a 2025 boli ťažšie, olympiáda v Paríži bol veľký stres, mala som na seba privysoké nároky a očakávania, preto som vlani cítila pomerne veľkú únavu. Teraz som však znova pripravená a teším sa na výzvy, ktoré mám pred sebou.
Pamätáš si všetky medaily, ktoré si doposiaľ získala?
Do nejakého času by som ich všetky vedela vymenovať. Aktuálne si pamätám už iba tie ostatné. Mám ich uložené v krabiciach od nábojov, nie sú vystavené.
Podpísal sa pod tvoj výkon aj vek? Máš pocit, že po štyridsiatke to už nejde s takou ľahkosťou?
Potrebujem viac oddychovať, pričom dovtedy mi regenerácia nič nehovorila. Každý deň mám 8,5-hodinový „beauty sleep“. Bez toho neviem fungovať. Aj manžela som naučila ísť skôr do postele. U nás sa o 22:30 zhasína. Inak sa cítim mentálne zrelšia, som oveľa viac nad vecou. Cielenejšie cvičím, dávam si väčší pozor na dobrú stravu. Celkovo k svojmu telu pristupujem uvedomelejšie, i preto sa cítim v lepšej forme ako pred 10 rokmi.
Ako sa ti spí noc pred pretekmi?
Zhruba týždeň pred dôležitými pretekmi si dávam spánkovú hygienu, čiže spím bez telefónu, idem spať skôr, aby som sa skoro zobudila. Už som si zvykla, že mi nepomôže stresovať sa. Keď som nervózna, tak až ráno.
Aké ďalšie triky máš na to, aby si podala top výkon?
Osvojila som si rôzne relaxačné techniky. Keď som nervóznejšia, mám špeciálne dýchacie cvičenia. Keď mám roztekanú myseľ, koncentráciu cvičím pomocou špeciálneho prístroja. Nezabúdam relaxovať, najčastejšie pri filmoch a seriáloch. Pomáha mi tiež rutina.
Osvojila si si to na základe odporúčaní odborníkov?
Nerada sa rozhodujem o veciach sama, preto mám top trénera, psychológa, mentálneho kouča i trénera očí. Celý team tieto veci manažuje. Pravidelne podstupujem prehliadku, aby som zistila, čo môjmu telu chýba. Musím byť v absolútnej pohode. Keď som, cítia to ľudia okolo mňa a spätne sa mi to vracia. Viac si verím a podám najlepší výkon.
Ako vyzerá taký tréning na oči?
Tým, že u mňa rozhodujú desatinky milimetrov, či ide o zásah, alebo netrafený terč, oči trénujem denne. Mám zoznam cvičení. Pri niektorých používam pomôcky, ako trebárs šošovky, ktoré si pred očami otáčam, aby vedeli rýchlo preostrovať. Alebo sú to nástroje, cez ktoré pozerám do blízka, do diaľky, dám si 3D okuliare, zapnem si špeciálny program na počítači a trénujem videnie viacerých objektov naraz. Aj vďaka tomu sa mi darí bojovať proti biologickému veku očí a myslím, že som stále konkurencieschopná.
Takže máš orlí zrak.
Vidím aj za roh (smiech).
Veľa športovcov odchádza do „športového dôchodku“ v mladom veku. Ty vravíš, že stále si konkurencieschopná, čo odzrkadľujú aj tvoje výsledky. Máš ale jasno dokedy ešte?
Nadsluhujem už poriadne dlho, ale najstaršia olympionička v športovej streľbe mala asi 60 rokov.
Vieš si to predstaviť?
Asi nie (smiech). Ťažko sa odchádza po toľkých rokoch, hlavne keď som stále vo forme. Po každej olympiáde som končila kariéru, lebo som bola unavená a frustrovaná (smiech). Stačilo sa vyspať a bola som späť. Netlačím na seba s presným dátumom. Keď budem mať jedného dňa pocit, že už to nechcem robiť, nebudem mať šancu vyhrávať, odídem. Zatiaľ cítim, že mám ešte čo odovzdať mladším. Nechávam ich, nech sa snažia ma prekonať. Manžel ma ešte vidí na letnej olympiáde v Brisbane v roku 2032 (smiech). Uvidíme. Maximálne ma podporuje, nech sa akokoľvek rozhodnem. Nechce, aby som niečo ľutovala. Inak on je prvý muž po mojom boku, ktorý mi nevadí na strelnici. Je to pre mňa mimoriadne dôležité, preto so mnou jazdí aj na súťaže, bol členom môjho olympijského tímu.
Prináša mladícku energiu, keďže je o sedem rokov od teba mladší?
Je to obrovský benefit. Teší ma, že mu stále stíham, žijeme veľmi aktívne a ťaháme jeden druhého.
V čom ho inšpiruješ ty?
Myslím si, že obdivuje, s akou vervou idem do čohokoľvek, ako dokážem prelínať športovú kariéru, členstvo vo výboroch a popritom ešte navariť doma večeru a vytvoriť rodinné zázemie. Vzhliadame jeden k druhému. Vážim si ho, kam to dopracoval. Mám síce pred ním sedem rokov náskok, ale absolútne nezaostáva. Je skvelý človek, dobrý k ľuďom a úspešný v práci.
Uľavilo sa ti, keď pred rokmi skončilo kariéru tvoje dvojča Lenka, s ktorou ste boli konkurentky?
Bola som hlavne šťastná, že si vybrala vynikajúceho manžela, ktorý má mimochodom 50 rokov a stále je jednotkou v športovej streľbe v Česku. Keď k nám prišiel David domov, zistili sme, že mama je jediná v rodine, ktorá nemá zbrojný preukaz.
Zbrane inak nie sú veľmi ženská záležitosť. Máš pocit, že ťa streľba opantala i preto, že máš v sebe mužskú energiu?
Určite jej mám dosť. Ale súvisí to tiež s tým, že obe so sestrou sme boli vychovávané náročným otcom. Mal konkrétne predstavy o tom, čo znamená úspech. Motivoval nás, aby sme makali, mali dobré známky a vychoval v nás ambicióznosť. Mám mužskú dravosť, no viem to krásne kompenzovať ako žena. Dokážem zmäknúť, byť partnerka, manželka, kuchárka, kamoška.
Vlastníš aj zbraň na obranu?
Áno, dostala som ju ako dar od rodičov, keď som žila dlho sama. Nikdy som ju nemusela použiť a najšťastnejšia som, keď je doma v trezore. Niekedy si idem zastrieľať, je to pre mňa ako meditácia. Pri manipulácii so zbraňami som maximálne opatrná. Vyrastala som v domácnosti, kde bol otec poľovník, takže u nás sa zbrane vnímajú ako kus umenia. Mám voči nim rešpekt, aj ma fascinujú.
Chodíš na poľovačky?
Poľovný lístok mám, ale sama som nikdy nebola poľovať. Divinu však mám veľmi rada. Môj otec nepoľuje z pasie, ale chráni prírodu. Aj mňa naučil rešpektovať ju a starať sa o ňu, no asi by som nedokázala vystreliť na živé zviera, ani keby to bolo potrebné pre zachovanie rovnováhy v revíre.
