U nás to bolo iné. Sme piati súrodenci, takže pozornosť rodičov sa delila viacnásobne. Ale čo si nesiem z našej rodiny do tej mojej, je venovať si vzájomnú pozornosť – manželke, deťom, problémom i pozitívnym veciam. Snažím sa im ukázať, že chcem pre nich to najlepšie. Je to ťažké. Aj ja ako rodič sa stále učím. Nie som dokonalý.
Veľa z nás si z raného detstva pamätá často len útržky alebo ani tie nie. U teba je to ako?
Moje detstvo sa mi vybavuje cez moje deti. Keď ideme na bicykle, spomeniem si, ako som sa ja učil bicyklovať. Minule som ich zobral opekať na tajchy. Najskôr sme si v lese našli paličky, vystrúhali sme ich, založili sme si oheň. Pri tomto som si zaspomínal, že aj my s otcom sme to robievali.
„Starajú“ sa vám starí rodičia do výchovy?
Veľmi si cením na rodičoch z oboch strán, že to nikdy nerobili. Nechcú vyvolať pocit, že sme neschopní, nebodaj robíme niečo zle. Čakajú, že sa na nich sami obrátime. Ani k vnúčatám sa nepýtajú. Nie preto, že by s nimi nechceli byť, ale sme nastavení, že keď ich potrebujeme, povieme to na rovinu a poprosíme o pomoc.
O svokrách existuje neskutočné množstvo vtipov. Väčšinou ich nevykresľujú v najlepšom svetle. Sedia niektoré na tvoju svokru?
Katkina mama zomrela pred troma rokmi, takže svokru už nemám. Ale na ňu nesedel žiaden vtip. Pre každého by sa rozdala. Museli sme ju neraz až brzdiť. Mali sme perfektný vzťah.
S rodinou žijete vo Zvolene. Na čo sa najviac deti tešia, keď idete na návštevu k babke a dedovi na východ?
Nedávno sme mali voľný víkend, opäť sme tam boli. Perfektné je, že v piatok deti „vypustíme“ z auta a v nedeľu s plačom nasadajú, lebo nechcú odísť. Marko s dedom zvážali seno, Hanka s babkou kosili, okopávali, sadili kvietky. Som rád, že majú kontakt s manuálnou prácou. Čas, ktorý spolu trávia, je nezabudnuteľný. Moji rodičia nežijú blízko nás, aby ich mohli cez týždeň večer postrážiť. Na jednej strane je to škoda, na strane druhej sme sa naučili nebyť na nich odkázaní. Neraz sme sa my štyria ocitli v nekomfortných situáciách, ale vyriešili sme ich a určite aj to je dôvod, prečo je puto medzi nami veľmi silné.
Koho obyčajne voláte na stráženie?
Kým vo Zvolene žila moja sestra, ktorá pracovala v nemocnici ako lekárka, pomáhala ona. Neraz sa stalo, že brat, ktorý žije v Košiciach, prišiel niekedy dokonca na otočku. Dokonca i moja sestra z Prahy. Mamu divadelnej maskérky naše deti milujú, ona ich tiež, preto sa niekedy obrátime na ňu. Ale našli sme si aj opatrovateľky. Využívame ich však vo výnimočných prípadoch, keď si s Katkou už fakt nedokážeme pracovné povinnosti zariadiť inak.
Využívate túto pomoc, i keď chcete randiť?
Určite. Deväť rokov sme manželia a je dôležité, aby sme sa venovali i jeden druhému. Nie sme predsa „otrokmi“ vlastných detí. Aj im sme vysvetlili, že potrebujeme byť niekedy sami. Preto zhruba raz za dva týždne ideme do wellnessu, prípadne von so susedmi. Niekedy stačí, aby sme si len na polhodinku podriemali v izbe alebo vybehli na bicykle. Katka bude mať onedlho narodeniny, takže na dovolenku pôjdeme iba my dvaja. No v zime by som rád vzal celú rodinu niekam do tepla.
Tvoj ocino je gréckokatolícky kňaz. Odzrkadľuje sa to aj vo vzťahu k vnúčatám?
Asi tak ako v prípade, keď som bol ja dieťa. Nedeľa bola vždy časom pre rodinu. Dodnes si to v sebe nesiem. Aj produkcii to takto komunikujem a ak sa dá, v nedeľu nenakrúcam. Moji rodičia chodia s deťmi do kostola, následne sa spoločne naobedujeme a sme spolu. Chcem, aby Hanka i Marko videli, že spoločný čas patrí iba nám.
Čelil si niekedy posmeškom pre otcovu prácu?
Nikdy som to nemusel riešiť. Ani moji súrodenci. Nikto sa od nás neodťahoval, že by som bol bigotný katolík alebo niečo podobné. Každý to bral prácu ako hocijakú inú.
