Strata syna Martina († 49), ktorý tragicky zahynul počas zápasu v konskom póle v Taliansku, je podľa nej ranou, s ktorou sa človek nikdy nedokáže úplne zmieriť. Hoci čas plynie, spomienky na osudný deň ju neopúšťajú ani na okamih...
Umelkyňa pred pár dňami prijala pozvanie do relácie Hovory s Timeou, kde bez prikrášľovania opísala, ako vyzerá život po najväčšej tragédii, akú môže rodič zažiť. „Strata syna je najväčšia tragédia, ktorá ma doteraz zasiahla. To sú také veci, ktoré vás zasiahnu a už sa s vami vezú a nie je dňa, keď na to nemyslíte,“ prezradila úprimne. Hoci je smútok, podľa jej slov, neopísateľný, najväčšiu oporu nachádza vo svojej rodine. Veľa času venuje svojim siedmim vnúčatám, ktoré jej pomáhajú nachádzať silu pokračovať ďalej aj v tých najťažších chvíľach.
Taktiež priznala, že sú dni, keď je pre ňu mimoriadne náročné vôbec vstať z postele. O to viac, že so synom mali výnimočne blízky vzťah. Bol jej nielen dieťaťom, ale aj najlepším priateľom a človekom, na ktorého sa mohla vždy spoľahnúť. „Mám pekný byt na 18. poschodí, môžem odtiaľ len letieť, ale to je blbosť, samozrejme. Zobrala som to ako ranu osudu a hovorím ešte raz, to vie pochopiť len ten, komu sa to stalo, lebo matky by nemali pochovávať svoje deti,“ pokračovala.
Smutné reakcie okolia
Okrem najväčšej straty vo svojom živote sa musela vyrovnať aj s krutými reakciami anonymov na internete. Niektorí jej písali, že tragédia bola karmou a že si ju zaslúžila. Práve téma osudu a karmy ju priviedla k spomienke na slová numerologičky Vilmy Jamnickej († 101), ktorým kedysi neprikladala veľký význam. „Ona mi raz povedala, že v rodine som mala niekoho veľmi hriešneho a zlého, a to zlo potom preberie niekto o generáciu, o dve, ktorý to vyčistí, to pole toho zla. No a to som asi ja,“ zaspomínala si. Dnes podľa vlastných slov vníma tieto slová úplne inak ako v minulosti. Tragédia hlboko zasiahla aj jej vieru. Herečka priznala, že po smrti syna prestala nachádzať pokoj v modlitbe a nedokáže sa stotožniť ani s vetou, ktorú od veriacich často počúva – že Boh si k sebe berie tých, ktorých má najradšej. „Tak nech si zoberie aj mňa potom. Asi ma nemá rád, lebo teda mám strašnú bolesť. Otčenáš si už nehovorím,“ povedala otvorene. Hoci počas ciest stále rada navštevuje kostoly a chrámy pre ich jedinečnú atmosféru, priznáva, že jej vzťah k viere prechádza najťažšou skúškou. Niet sa ani čomi čudovať...
