I keď českí novinári zvyknú o ňom písať ako o najúspešnejšom, najviditeľnejšom a veľmi rozhľadenom moderátorovi, sám Libor Bouček vraví, že najviac ho charakterizuje prívlastok: najšťastnejší. Dôvodom je kombinácia práce, ktorá ho baví, skvelej manželky a dvoch výborných detí. Na svojom pracovnom konte má i dve divadelné inscenácie, ktoré produkoval. Práve to je odbor, ktorý vyštudoval, no robiť by ho už nechcel. Prezradil, na aké preteky sa chystá a akú športovú métu si stanovil.
Moderujete programy, firemné akcie a galavečery rôzneho druhu, aj vy robíte rozhovory s ľuďmi na rôzne témy, čo si vyžaduje prehľad a s tým nepochybne súvisí zvedavosť. Ste odjakživa zvedavý?
Asi áno, v detstve patrí zvedavosť zrejme ku každému a mne to vydržalo doteraz. Patriť medzi dobrých žiakov bola jedna z mojich ctižiadosti.
Zvedavý ste boli skôr cez nekonečné otázky alebo informácie ste hltali hlavne z kníh?
Rád som si čítal. I preto, že môj vzťah k športu bol veľmi pasívny a čítanie bolo fyzicky najmenej náročné. Pamätám si na najkrajší darček na začiatku 90. rokov. Dostal som masívnu knihu – Kronika ľudstva, z ktorej som si čítal. Doma sme vždy mali veľkú knižnicu, rodičia majú ku knihám vzťah. Baví ma objavovať nové veci aj v štyridsaťpäťke. Doteraz nič silnejšie neprišlo.
To znamená, že čeština vyhrávala v obľúbenosti predmetov nad telesnou výchovou?
Čeština bola asi môj najobľúbenejší predmet. Potom to bol zemepis, angličtina a história ma baví až teraz.
Pasívny vzťah k športu ste si ponechali dodnes?
Už sa hýbem. Šport som nemal v obľube, lebo strašne nerád som sa potil. Prišlo mi to odporné. Tak je to dodnes, ale pochopil som, že pohyb patrí k životu. No dlho mi trvalo, kým som sa vydal na cestu pravidelného športovania. Presne 44 rokov.
Akému športu ste podľahli?
Skôr som podľahol českému trénerovi Davidovi Hufovi, ktorý bol majster sveta v aerobiku a má so mnou súcit. Spoločne sme objavili hyrox.
V čom spočíva?
Ide o kombináciu osem kilometrov behu a osem rôznych cvičení, akými sú trebárs tlačenie saní so záťažou, skoky do diaľky, hod medicinbalom a ďalšie. Je to masaker. Mám cieľ – do konca roka zvládnuť tento fitnes závod. Ľudia, ktorí to niekedy videli a vedia, o čom hovorím, musia sa mojim plánom poriadne smiať.
Po rokoch ničnerobenia sú to pomerne odvážne ciele.
Pre mňa bude dôležité zúčastniť sa, prežiť a dokončiť to. Áno, ide o určitý druh masochizmu. A možno je to najpríjemnejšia forma krízy stredného veku, lebo táto kríza mohla mať aj fatálnejšie podoby.
Cítite sa lepšie, odkedy pravidelne športujete?
Asi by sa hodilo, aby som to povedal. Z dlhodobého hľadiska to tak bude, ale inak sa po každom tréningu cítim katastrofálne. Veľakrát som čítal, veľakrát som počul od tých, ktorí športujú, že aj ich mozog je výkonnejší. Myslel som si, že preháňajú, ale fakt je to pravda. Je mi lepšie.
Aj rodina cíti, že ste vo väčšej pohode?
Pre mňa je podstatné, že rodinu dobehnem, lebo v horizonte 10 rokov by hrozilo, že deti by mi utiekli. Tým, že ich máme s manželkou dve a keď sa každé rozbehne bežať na inú stranu, človek potrebuje mať kondíciu, inak by mohlo ísť o život. Nie o môj, ale detí.
Ako veľmi je zvedavý váš päťročný syn Albert, s čím najnovšie prichádza zo škôlky?
Zaujíma ho technika, mechanika, stavanie, rôzne princípy. Aktuálne dominuje vesmír. Keď sme na chate v prírode, čítame si o stromoch. Grécke alebo české bájky ho zatiaľ nechytili. No Harryho Pottera vníma, čítame druhý diel.
