Keď sa narodili môj prvý vnuk, syn aj nevesta ešte študovali a rok po promóciách prišili na svet dvojičky. Aby uživili rodinu, vrhli sa obaja do práce tak skoro, ako to od troch malých detí šlo, a ja som odišla do predčasného dôchodku. Zdalo sa mi to tak správne, hoci som nebola stará, necítila som sa unavená a predtým som sa do penzie rozhodne neponáhľala. Naopak, mala som svoju prácu rada, ale... Syn je moje jediné dieťa a ja som nemohla inak. Dodnes si pamätám, ako mi s nevestou ďakovali. Syn ma objímal a opakoval, že nevie, čo by bezo mňa robili, dojatá nevesta plakala. Ráno som tak roky vstával skôr ako predtým do práce, aby som pri chlapcoch bola predtým, než rodičia odídu. Chystala som raňajky, obliekala ich, vodila do škôlky a neskôr do školy. Keď boli chorí, zostávala som aj v noci. Spávala som pri nich, zrážala teplotu a menila spotené pyžamá. Vedela som, ktorý z nich nezje paradajku, ktorý sa bojí búrky a ktorý potrebuje pred spaním trikrát počuť, že ho mám rada… Nikdy som synovi ani neveste nevyčítala, že toľko pracujú. Naopak. Bola som na nich pyšná. Navyše, mala som pocit, že sme jeden tím. Len mi nenapadlo, že z toho tímu raz potichu vypadnem...
„Mami, všetko v poriadku?“
Dnes má najstarší vnuk sedemnásť a posledný rok strávil na strednej škole v Dánsku. Mladšie dvojičky o tri menej. Obaja hrajú tenis na súťažnej úrovni. Neriešia nič iné len tréningy, turnaje a školu. A rodičia s nimi. Život celej rodiny sa organizuje podľa tréningov a zápasov. Som na nich hrdá... Naozaj som. Každému hovorím, akých mám šikovných vnukov. Len už takmer neviem, ako vyzerajú. Naposledy som ich videla počas minulých Vianoc. Zachvíľu budú ďalšie a zatiaľ si na mňa nenašli čas. Syn mi volá väčšinou z auta: „Mami, všetko v poriadku?“ Zakaždým poviem, že áno. Čo iné mu mám hovoriť, keď už z hlasu počujem, že na inú odpoveď nemá čas? Nechcem byť ďalšou povinnosťou v jeho kalendári… Ani nechcem zo svojich vnukov robiť nevďačné deti. Viem, že ma majú radi. A rozhodne nečakám odmenu za každú desiatu, odvoz, či prebdenú noc. Stačilo by mi, keby si raz za čas spomenuli, že ich babka ešte stále žije. Čakala som, že si to uvedomia sami, že mi chybajú, nehovoriac o tom, že už som vo veku, keď pre zmenu potrebujem pomoc ja... Ako im to mám naznačiť, aby ma nebrali ako príťaž, ktorá im komplikuje ich prísne naplánované životy?
Odborníčka radí: Musí sa prisposobiť novým formám
Nechce, aby pri nej blízki vysedávali, len ich túži vidieť a občas mať komu povedať, že aj ona potrebuje pomoc. Ale ako to má podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej urobiť, keď na ňu nemajú čas?
Vnuci určite nikdy nezabudnú na detstvo s ňou. No v súčasnosti ich mentálne nastavenie a každodenná rutina brzdia iniciatívu kontaktovať babičku. Uprednostňujú online komunikaciu, kde nemusia reagovať hneď, ale môžu si utriediť myšlienky a možnosti vhodne odpovedať. Dlhé rozhovory a nutnosť rýchlej reakcie ich stresujú. Dokonca môžu mať fóbiu z telefonovania. Prispieva k tomu aj rozdielne vnímanie času, kým tínedžerom letí rýchlo, dôchodcom sa spomaľuje. V priebehu dozrievania si Norini vnuci nevytvorili návyk kontaktovať babičku a ani nemali dostatočný rodičovský vzor. Ak chce Nora aktívne podporiť komunikáciu, mala by prejsť na platformy vnukov, používať videohovory, využívať emotikony, či posielať fotografie.
Ako reagovať, keď vnúčatá na starého rodiča nemajú čas?
1. Nezamieňajte si nedostatok času s nedostatkom lásky. Najmä dospievajúci prirodzene trávia čoraz viac času v škole, na tréningoch, s kamarátmi a postupne si budujú vlastný svet.
2. Keď spolu komunikujete, hovorte o svojich pocitoch, nie o zlyhaní vnúčaťa. Výčitky, či ironické poznámky môžu spôsobiť, že sa vnúča začne kontaktu vyhýbať.
3. Zaujímajte sa o ich svet. Vnúča sa bude vracať tam, kde cíti prijatie. Pýtajte sa na šport, spolužiakov, hudbu či plány, ale rozhovor nepremieňajte na výsluch.
