Signály, že niečo nie je v poriadku, cítil už skôr, než zaznela definitívna diagnóza. Lekárov sa obával a vyšetrenia dlho odkladal. Keď sa napokon odhodlal, choroba už pokročila priďaleko. Verdikt znel neúprosne. Napriek tomu sa nevzdal. Liečil sa, bojoval, dúfal. Aby mohol ďalej žiť svoj obyčajný život – v zdraví a v pokoji.
Rodina a synovia na prvom mieste
Na javisku dokázal strhnúť. Publikum rozosmial aj rozplakal s ľahkosťou, ktorá bola len jemu vlastná. Keď však predstavenie skončilo a reflektory zhasli, vracal sa späť k sebe – k tichu, ku knihám a k hlbokým rozhovorom s blízkymi, bez povrchnosti. Kolegovia ho opisovali ako introverta, pokojného a nesmierne skromného človeka. Nič z hviezdnych manierov mu nebolo vlastné. Menej sa hovorilo o jeho súkromných bolestiach. Jednou z nich bol rozvod s prvou manželkou Ľubou, jeho študentskou láskou. Po dvadsiatich piatich rokoch sa rozišli bez verejných vyhlásení. Spolu vychovali dvoch synov, Tomáša a Lukáša, no časom si prestali rozumieť a ich cesty sa rozdelili. Marián však nezostal sám dlho. Znovu našiel lásku, a tak si vzal Janku, ženu, ktorá sa mu neskôr stala aj najväčšou oporou.
Manželku dokázal prekvapiť
Ak mal herec jeden sen, ktorý ho sprevádzal celý dospelý život, bola to túžba po dcérke. Deti miloval úprimne a bezvýhradne. Rád sa im venoval, hral sa s nimi, rozosmieval ich. Svojich synov zbožňoval, no v predstavách ho často sprevádzalo malé dievčatko, ktoré by ho držalo za ruku. Tento sen sa mu napokon nesplnil – ani v prvom, ani v druhom manželstve. Chýbajúcu dcéru si nahrádzal po svojom. Požičiaval si deti priateľov a kolegov a s radosťou sa o ne staral. Nebolo ničím výnimočným, keď jeho druhá manželka Janka po návrate domov našla v byte plno detí a uprostred nich spokojného Maroša, ktorý ich strážil a zabával.
Vedel, že je zle
Rok 2005 sa stal zlomovým. Počas dovolenky na Malorke si umelec na krku nahmatal hrčku. Najskôr jej neprikladal význam. Myslel si, že ide o opuchnutú mandľu. Keď však o mesiac neskôr objavil podobný útvar aj na druhej strane, pochopil, že ide o niečo vážne. Ako sám priznal v jednom zo svojich posledných rozhovorov, pravdu vtedy už tušil. Diagnóza potvrdila najhoršie obavy – rakovina lymfatických uzlín. Choroba mu postupne brala silu aj energiu, no vieru nestratil. Po celý čas pri ňom stála manželka Janka, ktorá sa o neho starala s obdivuhodnou oddanosťou. Až do posledných dní veril, že sa uzdraví. Nestalo sa. V symbolický deň, 5. 5., Marián Zednikovič navždy odišiel. No v našej pamäti je spomienka na neho stále živá.
