Boli prekvapení a bolo im to ľúto. Myslím, že práve preto, že Zlatka bola prvá výrazná postava, ktorá takto odišla, pôsobilo to aj na nich šokujúco.
Na obrazovke si však ešte dlho živá a zdravá fungovala ďalej, v tom čase si pritom už ďalej nenakrúcala. Aké to pre teba bolo, že iní pokračovali, kým ty nie? Určite si to nezažila prvýkrát, každá rola sa raz skončí, ale predsa len, chýbalo ti to tentokrát viac?
Určite. Chýbali mi vzťahy, ktoré sme si tam vytvorili. Keď bol čas, viedli sme medzi sebou veľmi pekné ľudské rozhovory. A chýbal mi aj profesionálny štáb – maskéri, rekvizitári, kameramani, režiséri. Vedeli zachovať chladnú hlavu v každej situácii. Bola to pre mňa naozaj veľká skúsenosť.
Viem, že si ani počas nakrúcania nesedávala doma pri Sľube pravidelne pred obrazovkou, zmenilo sa to teraz, keď tam už nie si?
Keď za sebou v živote zavriem nejaké dvere, poďakujem sa tomu projektu a idem ďalej. Ale tú scénu po Zlatkinom odchode som videla, pretože tie avíza na to na mňa vyskakovali odvšadiaľ. A musím povedať, že to bolo urobené veľmi dojímavo a decentne.
V skutočnosti si nezomrela priamo pred kamerou. Diváci dostali len informáciu, že si mŕtva...
A som za to vďačná, že moju postavu nenechali trpieť ani umierať pred očami divákov. Odišla pokojne. Aspoň tak som to vnímala – že Zlatka zatvorila oči a odišla v pokoji.
Divákom však tiekli reálne slzy. Akoby prišli o niekoho blízkeho. Rozumela si tomu smútku?
Úplne. Ja som rovnaký divák. Keď pozerám film alebo niečo, čo ma zasiahne, viem sa do toho veľmi vžiť a plakať rovnako. Preto tým reakciám rozumiem. Koniec-koncov, sama som musela nejako ustáť všetky správy, ktoré od ľudí začali prichádzať, všetky stretnutia, kde mi hovorili, ako ich Zlaticin odchod bolí.
Neprišlo ti to následne ešte viac ľúto práve kvôli nim?
Určite. Ale prijala som to ako fakt. Herec v živote zomrie v toľkých postavách a príbehoch, že sa s tým naučí pracovať. Umrieme, vstaneme, znova hráme. Tak to v našom povolaní je. Život ide ďalej.
Riešili ste smrť tvojej postavy aj doma?
Veľmi nie, priateľ nie je veľmi televízny typ. Ale deti mali nejaké telefonáty od známych, čo sa to deje a prečo mama v seriáli zomrela. Takže vlastne celá rodina musela chvíľu vysvetľovať…
Tá seriálová, naopak, zostala ako obarená. A diváci im to úprimne verili. Celý čas som si sama uvedomovala, že medzi vami s Michalom Ďurišom, ktorý hral tvoju polovičku, a Paulou Lopatovskou, ktorá bola v Sľube tvojou dcérou, vládla neskutočná chémia...
Tak sme to cítili aj my. Myslím si, že v Sľube sa celkovo veľmi vydarilo obsadenie. Každý tam bol vybraný s citom a naozaj medzi nami fungovala chémia.
Ako sa ti teda žije bez nich? Prišiel pocit prázdna, alebo si už stihla začať niečo nové?
Medzitým som už nakrúcala film. Robím v dabingu, ktorý je mojou vlajkovou loďou, čakajú ma divadelné skúšky a aj trochu voľna. Keďže som roky na voľnej nohe, naučila som využiť takéto dni na veci, ktoré inokedy nestíham. Hrabem sa v zemi a robí mi to veľmi dobre. Môj priateľ už vie, že keď som v tomto móde, má mi kúpiť ďalšie kvety. Hoci nemám záhradu, len balkón, pri presádzaní a sadení neskutočne relaxujem.
Keď sme sa rozprávali pred časom, spomenula si, že už si zažila, že ťa ľudia po premiére zastavili na ulici, ale takú popularitu ako v Sľubu, si zažila prvýkrát. Zostalo to tak aj po tvojej „smrti“?
Dokonca mám pocit, že tá smrť to ešte zvýšila. Ľudia mi doslova kondolujú, hovoria, ako im je to ľúto, akoby mi vyjadrovali sústrasť – nie k smrti, ale k tomu, že ma zo seriálu dali preč. Pre nich Zlatka totiž nebola len postava na papieri. Bola niekým, koho si pustili domov. Vždy im teda poviem, že ma to mrzí, ale tak to bolo napísané.
Myslíš, že ti teraz tento úspech otvorí ďalšie dvere?
To netuším. Náš profesor na škole hovorieval, že v tomto povolaní potrebuje človek dvadsať percent talentu a osemdesiat percent šťastia. Ja za šťastie považujem už to, že som sa v Sľube ocitla a mohla som zúžitkovať všetko, čo som robila dovtedy.
Teraz mi napadlo, že aj legendárny Miloš Kopecký nakrútil všeličo možné, ale pre ľudí zostal hlavne doktorom Štrosmajerom z Nemocnice na okraji mesta, pričom najviac prežívali tú časť, kde ich milovaný lekár zomrel. Trošku mu to pripomína tvoju situáciu...
Presne toto mi povedala aj Evita – pani Sanitrová, vás bude Slovensko milovať. Neviem, či som túžila, aby ma Slovensko milovalo práve takto, ale dobre. Ak to tak diváci cítia, je to pre mňa veľká pocta.
