Dnes už celebrity na čele s komičkou Amy Schumer či televíznou moderátorkou Sharon Osbourne diéty v podstate neriešia a otvorene priznávajú, že za ich štíhlou postavou stoja lieky na chudnutie, ako sú Ozempic alebo Mounjaro. Všetky tieto ženy sa stali tvárami nekončiaceho boja s hmotnosťou, ktorý ovplyvnil milióny fanúšičiek po celom svete.
Pohľad na uplynulých päťdesiat rokov však ukazuje, že väčšina týchto zázračných metód predstavuje len nový marketingový obal pre niekoľko stále rovnakých princípov. V sedemdesiatych rokoch ženy jedli grapefruit pred každým jedlom, skúšali vajíčkovú, tvarohovú, biftekovú alebo Stillmanovu proteínovú diétu postavenú takmer výlučne na chudom mäse a vajciach.
Osemdesiate roky priniesli beverlyhillskú ovocnú diétu, delenú stravu, ryžové a zemiakové plány či ananásové a takzvané tukožrútske polievky. Deväťdesiate roky patrili počítaniu krvných skupín, bodovému systému Weight Watchers a spomínanému Atkinsovi. Po roku 2000 nastúpil prísny Dukan, ktorý naordinoval čisté bielkoviny vo viacerých fázach, South Beach diéta zameraná na vyradenie rýchlych sacharidov, džúsové detoxy a prerušované pôsty ako 16: 8 alebo OMAD, pri ktorom ľudia jedia len raz denne.
História si pamätá aj vyslovene bizarné nápady, ako pásomnicovú diétu, octové kúry, detské výživy či diétu spiacej krásavice, pri ktorej ženy radšej užívali sedatíva, aby hlad jednoducho prespali.
Okolo roku 2020 však internet znovu objavil kalorický deficit. Odborníci pritom upozorňujú, že telo nechudne vďaka grapefruitu, keto strave alebo pôstu, ale vždy len vtedy, keď prijme menej energie, než vydá. Moderné lieky ako Wegovy, Mounjaro alebo Zepbound síce dnes fungujú na báze hormónov sýtosti, no v konečnom dôsledku robia presne to isté – vypínajú hlad, znižujú príjem jedla a po päťdesiatich rokoch pokusov len technologicky napodobňujú najstarší princíp chudnutia na svete.
