Samozrejme! To bolo v marci roku 1969 v Mladej Garde. Ja som tancovala a on sedel pri muzikantskom stole. Vôbec som nevedela, že je spevák. Len sa nám stretli oči – ja som tancovala, on tam sedel – a už som bola zamilovaná! Neskutočné, ale je to tak. Potom som kamarátke Vierke povedala: „Poď so mnou, ja som sa zaľúbila.“ A ona mi vraví: „Prosím ťa, veď tu máš toľko nápadníkov, do koho si sa zaľúbila?“ Bežala som na dámske toalety, domaľovala som sa a vymyslela som si, že pôjdem k tomu stolu a poprosím o pesničku. To bolo podľa mňa osudové, lebo išlo o pesničku od Paula Anku „Ty si môj osud“. Už len ten názov… Prišla som tam, Zdeno Sychra vtedy spieval a povedal, že nemá čas. A Dušan hneď povedal: „Ale ja som si všimol, kde sedíte, a ja vám tú pesničku donesiem.“ Doniesol mi text, ktorý som vlastne vôbec nepotrebovala – celé som si to len vymyslela, aby som sa mu prihovorila. A potom nás po čaji o piatej, asi o pol desiatej večer, pozval s Vierkou do baru hotela Devín.
Vy ste ho vtedy naozaj nepoznali ako speváka?
Prisahám, že nie! Ja som ho nepoznala ako speváka. Išli sme do Devína, ja som sa od otca vypýtala – mama bola vtedy na liečení v Karlových Varoch. Otec sa ma pýtal, prečo sa prezliekam, tak som si vymyslela, že oproti v kaviarni ma chce vidieť režisér v tých šatách. Otec povedal: „Dobre, ale dúfam, že o pol hodiny si doma.“ No a ja som prišla o pol tretej ráno. Tam nás Dušanko usadil, objednal červené víno a vtedy každý fajčil – boli tam cigarety Kleopatra. Ja som nebola zvyknutá ani na víno, ani na cigarety, ale chcela som byť macherka. Tak mi z toho prišlo zle. V jednom momente sa od nás vzdialil a povedal, že musí niečo vybaviť, že sa vráti. A ja hovorím Vierke: „Ten s nami ale vybabral, poobjednával nám a nemáme peniaze, čo budeme robiť?“ A vtom počujeme, že niekto spieva. Vierka sedela tak, že videla na pódium, a vraví: „Len sa obzri, potom ťa šľak trafí.“ Tak som sa obzrela – a Dušan tam spieval.
A čo sa dialo potom?
Keď dospieval, prišiel si k nám sadnúť a my sme si ešte vykali. Povedal, že nechcel, aby som hneď vedela, že je spevák. Ja som mu na to povedala, že aj môj otec je muzikant, ale už som bola, samozrejme, zaľúbená. Potom ma odprevadil domov a otec ma strašne zbil. Ale ja sa mu ani nečudujem, lebo vtedy neboli telefóny a ja som povedala, že prídem do pol hodiny, a prišla som o pol tretej ráno. Otec bol vystrašený. Na druhý deň ma Dušan čakal pred robotou – pracovala som v REMPE vo výpočtovom stredisku. Takto nejako sa to začalo... A už sme sa jeden druhého nepustili.
Ako prijali váš vzťah rodičia?
Mama sa vrátila z liečenia a začala si spievať jeho pesničku „Do kopca liezť je nezmysel“. Hovorí mi: „To je veľký hit.“ A ja jej na to: „Mami, ja chodím s tým chlapcom.“ A ona hneď: „Ježišmária, muzikant, to nemôžeš!“ Lebo môj otec bol muzikant a ona mala z takého života strach. Bála sa, že muzikant sa nebude venovať rodine. Ale potom, keď Dušan chodil k nám – býval v podnájme, často hladný – tak som mu potajomky odkrajovala mäso zo špajze. Mama prišla a pýta sa, čo robím. A ja hovorím: „Mami, Dušan je veľmi hladný.“ A ona mi povedala: „Tak ho pozvi, nech sa poriadne naje.“ A tak sa spriatelili a všetko bolo v poriadku.
Pred pár dňamit to boli dva roky, čo odišiel. Máte nejaký svoj rituál? Chodievate na cintorín?
Pravidelne. Každý víkend. Podľa toho, ako má moja priateľka čas, ma vezme. Upravíme hrob, dám tam sezónne kvety. Mne to robí veľmi dobre. Hovorím si, že keď už nič iné nemôžem, aspoň som tam a viem, že nie je v tme, ale svieti. Dávam tam kahance a je to vysvietené. To mi prináša pokoj. Pokiaľ budem vládať, budem tam chodiť stále.
Kto je vám dnes najväčšou oporou?
Mám dve kamarátky – Betku a dve Janky. Sú to ľudia, ktorí mi veľmi pomáhali, aj po zdravotnej stránke, aj Dušanovi. Doniesli polohovaciu posteľ, vozík, naozaj veľmi pomohli. Betka mi pomáha aj prakticky – chodí mi nakúpiť, pomáha mi, hoci má svoju rodinu a starosti. Som jej za to veľmi vďačná.
Spomínali ste, že ste spadli. To sa vám stalo nedávno?
Áno, pred dvoma týždňami. Išla som si po obed k bránke a nechytila som sa múrika. Kolená sa síce trochu polepšili, ale stabilita nie je dobrá. Mám panický strach z pádov. Zlomiť si bedrový kĺb – to už človek nemusí rozchodiť. Preto sa bojím. Aj na krátku prechádzku potrebujem niekoho pri sebe.
Všimla som si, že stále nosíte Dušanovu obrúčku na krku.
Áno. Svoju doma nenosím, ale keď niekam idem, vezmem si ju. Toto je môj anjelik. Má na nej vyryté moje meno a v mojej bolo jeho. Aj dátum svadby – 18. november 1966. On má na obrúčke Mária a ja mám na svojej Dušan. Je to krásna pamiatka.
Máte aj iné veci alebo spomienky, ktoré vám ho pripomínajú každý deň? Napríklad hudbu?
Mám doma všetky jeho pesničky. Je to pre mňa balzam. Vždy si hovorím: Bože, ako krásne spieval. Ako vedel precítiť slová. Tie texty boli nádherné.
Z toho, ako o ňom hovoríte, cítiť aj veľkú empatiu a potrebu pomáhať druhým. Je to niečo, čo vo vás zanechal aj on?
Áno. Rada by som pomohla – samozrejme, aj rodine, ale tým, že sme nemali deti, chcela by som pomôcť opusteným deťom, chorým alebo ľuďom v núdzi. Chcem, aby sa pomoc dostala tým, ktorí ju naozaj potrebujú. Aj Dušan rád pomáhal. Prispel napríklad na obnovu kostolíka v Jesenskom údolí, kam chodieval ako dieťa. Preto by som aj ja rada pomohla niečomu zmysluplnému.