Do povedomia divákov ste sa dostali najmä vďaka filmu Štúr. Ako ste sa dostali k tejto úlohe?
Za to ďakujem v prvom rade mojej agentúre DOZ Production, pretože práve ona pozvala pani režisérku Čengel Solčanskú na školské predstavenie. Vedeli, že hľadá nové tváre do filmu. Následne ma zavolala na kasting.
Keď vás oslovila režisérka, hneď vedela, že ste budúca Adela Ostrolúcka?
Bol to určite trochu dlhší proces rozhodovania, ale napokon si vybrala mňa.
Lukáš Pelč v rozhovore prezradil, že kvôli svojej úlohe Ľ. Štúra musel pribrať a nechať si narásť bradu. Vy ste mali nejaké také obmedzenie, čo ste museli na sebe zmeniť?
Ja som mala ofinu. Celý život som ju nemala, ale práve vtedy som si povedala, že si ju dám. To však nebolo moje obmedzenie, skôr s tým mali problém maskérky. Nemusela som nič zásadné meniť. Samozrejme, vlasy mi nafarbili, ale bolo to podobné, ako ich mám teraz. Chudnúť som, našťastie, nemusela. Čo sa týka kostýmov, pre mňa bolo náročnejšie naučiť sa v nich fungovať – korzet a obrovská sukňa. Ale napokon som si zvykla.
Zisťovali ste si pred nakrúcaním niečo o Adele Ostrolúckej?
Zo školy som mala nejaké vedomosti, najmä o Ľudovítovi Štúrovi. Aj s Adelou som sa stretla v škole, ale vedela som o nej veľmi málo. Filmová Adela je viac-menej taká, akú sme si ju vytvorili my. Samozrejme, vieme o nej základné informácie – že bola šľachtičná, kto bola jej rodina... Ale nezachovali sa žiadne listy ani nič podobné.
Stretli ste sa aj s kritikou na vaše stvárnenie Adely alebo na samotný film?
Viete čo, s týmto som sa nestretla, že by vyčítali historické nepresnosti pri tejto postave, skôr v rámci Štúra. O Adele sa naozaj veľa nezachovalo.
Čo bolo pre vás najťažšie počas nakrúcania?
Úplne všetko. (smiech) Bola to moja prvá filmová skúsenosť a hneď aj hlavná ženská úloha. Tým pádom to bolo veľmi náročné aj časovo. Nakrúcanie bolo veľmi intenzívne, asi mesiac a pol. Išlo sa často vo veľkom tempe, a to je na tom vždy náročné. Musíte si držať líniu postavy, pretože sa nenakrúca chronologicky. Náročné pre mňa bolo aj to, že som hrala hlavnú úlohu, čo si vyžaduje veľkú dávku zodpovednosti. A samozrejme, Adela hovorila viacerými jazykmi. Na pľaci ma Szilvia Kiss a ďalší maďarsky hovoriaci kolegovia „cepovali“ s maďarčinou a pomáhali mi, aj keď veľa sa z nej do filmu nedostalo. Myslela som si, že mám aspoň dobrý prízvuk, ale zistila som, že nie.
Myslela som si, že keď pochádzate z Komárna, hovoríte po maďarsky...
Som z Komárna, ale po maďarsky neviem, takže mi repliky v maďarčine okresali na minimum.
Ktorá scéna sa vám točila najťažšie?
Mala som tam viacero náročných scén, no nie všetky sa dostali do filmu. Veľmi kľúčová bola napríklad rozlúčka so Štúrom, keď sa vidia naposledy. Je to jeden z najdôležitejších momentov filmu. Nakrúcali sme to dlhšie, chceli sme vystihnúť všetky emócie a ten obrovský smútok, ktorý cíti, ale snaží sa ho skryť. Dáma vtedy nemohla ukazovať city. Celkovo boli scény so Štúrom náročné, lebo sme museli vyobraziť to, čo medzi nimi bolo, primerane k ich spoločenskému postaveniu. Emócie museli byť potláčané.
Ako sa vám hralo s Lukášom Pelčom? Poznali ste sa aj predtým?
Vôbec sme sa nepoznali. Spolupracovalo sa mi s ním super, tým, že je starší a má viac skúseností, mi veľmi pomáhal. Bol aj takou psychickou oporou. A musím povedať, že v histórii je naozaj doma – mal to preštudované odpredu aj odzadu. Veľa sme sa rozprávali o téme aj o pomeroch v tej dobe.
A čo nejaké ďalšie filmové alebo seriálové úlohy?
Teraz robím hlavne divadlo, z čoho sa veľmi teším. Nebránim sa však ani televízii alebo novým filmovým ponukám.
Je nejaký projekt, do ktorého by ste určite nešli?
Mám problém s nahotou. Projekt by pre mňa musel mať veľký význam, aby som sa vyzliekla. Musela by som pochopiť, prečo tam taká scéna musí byť. Len tak by som to určite neurobila.
Prezraďte nám niečo o vašej rodine.
Rodina je na mňa veľmi pyšná a teší sa z môjho úspechu. Mám brata, ktorý sa venuje umeniu a animovanej tvorbe. Tiež študoval na VŠMU ako ja. Mamina je lekárka – epidemiologička a tatino pracuje ako IT-čkár, internetový provider.
Ako ste sa vlastne dostali k herectvu?
Keď som mala asi 12 rokov, v Komárne nakrúcali film V tichu. Hľadali komparz, tak som to išla zo srandy vyskúšať a zapáčilo sa mi to. Rolu som aj dostala, ale nakoniec sa rozhodli, že kvôli veku tam hrať nemôžem. Všimol si ma tam pán Jozef Černek, ktorý viedol dramatický krúžok, a pozval ma. To boli moje začiatky. Uvedomila som si, že toto chcem robiť. Najprv som išla na gymnázium, ale potom som prestúpila na konzervatórium a následne na vysokú školu. Viem, že babička robila ochotnícke divadlo, čiže možno odtiaľ pramení aj moja vášeň k tomu.