Javisko je také nebezpečné miesto, že kulisy padajú hercom na hlavu?
V tomto prípade išlo skôr o zlé načasovanie medzi mnou a vecou pohybujúcou sa zhora nadol. Ale to sa skrátka stáva. Aj divadlo je rizikové prostredie.
O aké predstavenie išlo?
Macbeth. Takže v hľadisku nikomu neprišlo zvláštne, že nejakému hercovi tečie z nosa krv, táto dráma je plná krvi. Dostal som poriadny zásah, nejako som to dohral a z javiska som odišiel s krvavou rukou, ktorou som si počas celého dialógu utieral nos. Až v zákulisí sa mi dostalo pomoci.
A zožali ste mohutný potlesk.
Úspech zožala inscenácia, tak ako každý večer, keď sa hrá.
Inak, toto bol váš prvý divadelný úraz?
Kdeže! Bolo ich viac, aj dramatických chvíľ, keď som mal namále. Spomeniem len jednu naozaj vyhrotenú situáciu, kedy kolega Ľuboš Kostelný veľmi pohotovo zareagoval a včas na mňa zakričal. Svetelná rampa, ktorá má asi pol tony, sa posúvala nadol a ja som bol priamo pod ňou, no nemal som šancu to zbadať. Ľuboš bol tak otočený, že si ju všimol a zakričal na mňa. V poslednej chvíli som stačil uskočiť a rampa zdemolovala len stoličku, na ktorej som sedel. Pred tromi rokmi na mňa pri nakrúcaní v televízii spadol rebrík. Rozbil mi hlavu a trochu pomliaždil nos. Mesiac som bol poznačený, mal som štichy na hlave... Stalo sa to počas „ostrej“, takže to mám zaznamenané na tri kamery.
A vždy si to odskáče váš nos. Nádcha, úrazy... to už by si žiadalo rozbor psychológa.
Výrazné miesto na tvári si pýta pozornosť aj tohto druhu.
Pre diváka ste boli posledné roky spojený so seriálovými projektmi TV JOJ – Hranica, Ranč, teraz Osud. Ale všetci si vás dobre pamätáme ešte z Oteckov či z vydareného komediálneho seriálu Najhorší týždeň môjho života na Markíze. A aktuálne ste v Dunaji.
Všetko, čo ste vymenovali, sú pre mňa pracovné príležitosti, ktoré prídu či z jednej, či z druhej, alebo z tretej strany.
Áno, videli sme vás aj v Dotyku života na Jednotke.
Kvalitné pracovné príležitosti vždy rád prijmem, lebo mňa baví práca ako taká. Podobne ako keď ste v jednom divadle, ale môžete hosťovať aj v iných. A hrať v Dunaji, k vašim službám, je pre mňa rovnako príjemná zmena, ktorá stále pretrváva a mám z nej radosť.
Spomenuli ste zmeny. Ako ste sa vyrovnali s tým, že ste nečakane prestali byť zamestnancom Činohry SND? Napriek tomu, že v divadle patríte osem rokov medzi špičku a odniesli ste si prestížne ocenenie DOSKY 2025 za najlepší mužský herecký výkon v inscenácii Nosorožec. Nezavážilo to.
Postavil som sa k tomu mimoriadne pragmaticky. Som dostatočne odolný a mám dobrú mentálnu výbavu na to, aby som ustál aj podobné zlomy. Aby som si ich vedel vykomunikovať sám so sebou a následne aj s okolím a zaujať ten správny postoj. Urobil som to aj v tomto prípade. Bola to pre mňa dobrá škola života, z ktorej si mienim odniesť veľa poznania. Nie pocit krivdy či podobne negatívne rozpoloženie. Napokon, v tomto divadle naďalej trávim každý deň. Skúšam ďalšiu inscenáciu, na repertoári mám desať hier, v podstate hrám každý druhý večer. Jediná zmena je na papieri. Robím tú istú prácu, ktorú mám rád, ktorú chcem robiť a robím ju s rovnakou radosťou ako predtým. A to, že bola nejaká búrka, možno pocit zrady, to všetko sa viaže k jednému človeku, nie k divadlu, nie k súboru, nie ku kolegom a kamarátom.
Vrátim sa k vašim alergiám. Zdá sa, že aj váš hrdina René z Dunaja je alergický – na nacistickú uniformu.
Áno, pre Reného je to len nútený pracovný odev, inak ju nechce mať na sebe. Podčiarkuje to jeho ambivalentný vzťah k nacistickej ideológii. Je to inteligent, robí si svoju prácu, a po nej – dajte to zo mňa dole! Nielen zarytých nacistov, ale aj takýchto Nemcov bolo v tej dobe určite dosť.
René sa zamiloval do Leny, hrá ju Jana Kovalčíková, s ktorou ste v minulosti tvorili pár, a nielen v seriáli Oteckovia. Je príjemné pre herca, keď dostane partnerku, s ktorou ho viaže priateľský vzťah? Je to lepšie, ako keby vám dali neznámu herečku?
Rozhodne je najlepšie mať po boku partnera, na ktorého sa viete spoľahnúť. A pokiaľ je to človek, ktorého poznáte roky aj po ľudskej stránke, z pracovnej či osobnej sféry, je to samozrejme istá výhoda pre vstup do spolupráce. Ale pokiaľ by tam bola úplne neznáma herečka a po dvoch-troch obrazoch by som zistil, že si rozumieme, hranie by bolo rovnako prirodzené. Podstatné je, že rovnako vnímate hranú situáciu, dôverujete si vo všetkých aspektoch: v texte, pohybe, pohľade aj v mlčaní. A to sa dá len s partnerom, s ktorým kmitáte na jednej frekvencii.
Nakoľko je pri dôvernejších scénach rozhodujúce, aby sa vám partnerka páčila?
Stále je to práca, takže keby som aj mal partnerku, ktorá sa mi práve nepáči alebo si nerozumieme, v rámci výkonu tej práce a dôveryhodnosti, akú chceme preniesť na diváka, sa nemôže brať ohľad na to, či sa ja s ňou v tom obraze chcem alebo nechcem pobozkať. To nie je náš plezír, ale vyjadrovací prostriedok. Ale vždy je, samozrejme, lepšie, keď si s tým človekom skrátka „voniate“. A to nehovorím o nejakej láske či zamilovanosti, to sú úplne iné sféry. Tu sa bavíme o pracovných sympatiách.
Nesledujeme vás len v Dunaji, ale aktuálne aj v seriáli Osud. Keď herec vstupuje do nejakého seriálu, dokáže posúdiť, či projekt, ktorému sa upísal, bude stáť za to?
Herec je vždy iba súčasťou veľkej mašinérie, nad ktorou stojí režisér, strihač a nad nimi ešte produkcia a televízia ako taká. Množstvo ľudí, ktorí projekt odobria a veria mu oveľa skôr, ako doň vstúpi herec. Dostaneš pár prvých scenárov, urobíš si o tom nejaký obraz, ale už si ho podvedome vytváraš s tým, že ti ho poslali ľudia (a nie je ich málo), ktorí projektu veria. Čiže ja ho už čítam s dôverou, že ide o vec, ktorá sa bude páčiť. A každý jeden zúčastnený robí všetko pre to, aby to aj dobré bolo. No až keď je seriál na obrazovke, ukáže sa, či sa celá tá plejáda ľudí rozhodla správne. A občas sa stáva, že sa u divákov nestretne s takým úspechom, aký ste očakávali.