Spasení nie sú 1. projektom, v ktorom ste dostali príležitosť s podobnou tematikou. V seriáli Dunaj, k vašim službám váš huslista Vincent hneď na začiatku, ako si obliekol uniformu, zažil v kasárňach šikanu. Obišla vás?
Šikanu som určite zažil, ale nemám pocit, že by som bol jej výraznou obeťou. Skôr si pamätám situácie, keď som ju videl už ako dieťa, a vlastne ju vidím aj dnes. A vždy, keď môžem, snažím sa zasiahnuť. Šikana nemusí mať len podobu detských posmeškov. Môže to byť aj zneužívanie moci či chorobné uctievanie hierarchie. Aj preto ma priťahujú projekty so spoločenským presahom. Keď téma niečo pomenúva a nastavuje zrkadlo, je to pre mňa silný dôvod byť pri tom.
Patríte medzi odvážnych ľudí, nebojíte sa riskovať?
Moja manželka o mne hovorí, že som odvážny človek, nebojím sa riskovať, hoci to niekedy neznie ako pochvala. (úsmev) Možno najväčší osobný risk bol, že som sa nevzdal a vytrvalo ju pol roka pozýval na rande, až kým išla. A to dnes považujem za svoje najväčšie víťazstvo. Profesijne to bol moment, keď som sa pred siedmimi rokmi vzdal stáleho angažmánu na Novej scéne a išiel som na voľnú nohu. Zatiaľ to neľutujem a som vďačný, že môžem robiť ďalej prácu, ktorú milujem.
Držali ste už zbraň v ruke pred nakrúcaním seriálu Dunaj? Aký je to pocit?
Zbraň som držal v ruke už viackrát – v divadle aj vo filme. Spomínam si napríklad, keď som ako Romeo mal zastreliť Parisa a zbraň jednoducho nevystrelila. Pred plným hľadiskom som ho napokon musel uškrtiť. Aj to je čaro živého divadla. Ale vždy, keď mám na sebe uniformu alebo držím zbraň, uvedomujem si, že mám obrovské šťastie, že je to len rekvizita. Celé je to len príbeh, hra. Mnohí ľudia v mojom veku takéto „rekvizitné“ šťastie nemajú.
Spomeňte si, kedy ste prežívali najväčší strach a z čoho?
Ešte donedávna by som povedal, že najväčší strach som zažil pri nakrúcaní filmu Únos, pri scéne s horiacim autom. Ale potom som bol pri pôrode svojej dcéry. A to bol úplne iný druh strachu. Oveľa hlbší a osobnejší. Nebol to najjednoduchší pôrod, a keď som zistil, že aj Maťka, aj naša dcérka sú v poriadku, zažil som zároveň najväčšiu radosť v živote.
Ako zasiahla 2. svetová vojna vašich predkov?
Pochádzam zo Senca a starí rodičia nám rozprávali o náletoch, o napätí, o neistote. Ako dieťa som to vnímal ako príbehy. Až neskôr som pochopil, čo všetko sa za nimi skrýva. Keď dnes hrám postavy zasadené do obdobia vojny alebo totality, mám v hlave aj tieto rodinné spomienky. Uvedomujem si, že sloboda nie je samozrejmosť.
Ktorá scéna, ktorú ste nakrúcali v Dunaji, bola pre vás zatiaľ najsilnejšia, najemotívnejšia?
Pre mňa boli veľmi silné scény zo SNP. Tých ľudí nebolo veľa a často nemali takmer nič. Spájala ich vôľa bojovať za slobodu. Keď hráte takéto situácie, uvedomíte si, že to nebola veľká historická kulisa, ale konkrétne rozhodnutia konkrétnych ľudí. A to sa vás dotkne.
Po zložitejších rolách či vo filmoch alebo v divadle ste dostali príležitosť v komediálnom seriáli Miša v Košiciach, ktorý beží na Joj Play...
Áno, stvárňujem tam Mišinho snúbenca Cyrila, úspešného zubára, a ocitnem sa s jej novým priateľom, s ktorým sa zoznámi po príchode z Bratislavy do Košíc, kam ju preložili „za trest“, v trojke. Cyril je taký mamičkin maznáčik, aj preto sme kreovali jeho vizáž. Bola to pre mňa dobrá skúsenosť hrať niečo iné a bolo to zároveň aj zábavné.
Tí lekári sú vám akoby súdení... Lekára hráte v inscenácii Henrika Ibsena Nepriateľ ľudu v divadle Aréne, hrali ste ho aj v seriáli Nemocnica. Úrazy neobchádzajú ani hercov. Je to aj váš prípad?
Keď na scéne ide človek naplno, neobišli ani mňa škrabance. Ale úraz som mal na dovolenke na Kube, kde som spadol. Nemocnica bola však tak ďaleko, že ma napokon šila bývalá sestrička na terase a ranu mi obliala rumom. Ale, ako vidíte, prežil som,,, (smiech)
Miša si musela zvykať na Košice, vy ako Senčan na Bratislavu, kde ste absolvovali aj konzervatórium a kde v súčasnosti žijete s rodinkou?
Detstvo v Senci bolo super. V lete som využíval jazerá na plávanie, chytal som ryby, v zime som sa na nich korčuľoval, okolo som hrával hokej. Na Bratislavu som si nemusel zvykať, keďže je tak blízko. Ona však pre mňa ponúka najlepšie možnosti práce, preto ju považujem rovnako za svoj domov.
Cítite sa byť slobodný ako herec?
Áno. Zatiaľ sa cítim byť slobodný vo všetkých divadlách, v ktorých hosťujem, aj filmoch a seriáloch. Lebo ak by prechádzali cenzúrou, nechcel by som byť ich súčasťou.
A ak hrozí konflikt, idete do boja, alebo sa radšej stiahnete?
Ja som typ človeka, že väčšinou mám dobrú náladu, nepotrebujem sa s ľuďmi hádať. Ak je však niekto tvrdohlavý a nepočúva, viem byť aj rázny, viem pritvrdiť. Takže okolo seba mám ľudí, ktorý ma majú radi i nemajú radi. Ako každý človek.