A rovno do hlavného večerného spravodajstva. Triasli ste sa?
A poriadne! (Smiech) Na začiatku to bol veľký stres, košeľu som mal úplne prepotenú. Dnes je to už bez problémov.
Ako inak, po dlhých osemnástich rokov. Zapisujete si brepty alebo vtipné zlyhania, ktoré sa javia úsmevne až s odstupom času?
Aby som vyložene povedal niečo vtipne skomolené, to ani nie. Ale občas mi zlyhal hlas, to sa stalo aj niekoľkokrát. Chvalabohu, vždy mám poruke kolegyňu, ktorá ma v takýchto situáciách zachráni. Ešte v začiatkoch sa mi stalo, že som sa nadýchol, zabehla mi slina a nedokázal som zo seba vytlačiť ani slovo. Dotiahnuť to musela kolegyňa Lucia Barmošová.
A tá je pri vás dodnes.
Áno. Najprv to bola Adriana Kmotríková, po jej odchode mám stálu dvojičku Luciu.
Niekedy sa však v štúdiu objavia aj ďalšie kolegyne, ako Andrea Pálffy Belányiová či Aneta Parišková. Pracuje sa vám s každou z nich inak?
Samozrejme, každý človek je úplne iný a rovnako každá z mojich kolegýň je iná. Moje veľké plus je, že sa viem každej prispôsobiť.
Čiže ste to vy, kto sa prispôsobuje? (Smiech)
Keď chcem, aby bol pokoj, musím sa prispôsobiť, čo iné mi ostáva? (Smiech) Ale nejde len o prispôsobovanie, v podstate je to o spôsobe komunikácie. S každou sa komunikuje trošičku inak. Každá má iný temperament a iný zmysel pre humor. Všetko je to previazané.
Dokáže vás televízna práca napĺňať aj po tých rokoch?
Určite. Už dlhé roky si hovorím – kam by som sa ešte mohol posunúť? Adekvátnu náhradu nevidím. Umelá inteligencia nám síce šliape na päty a v budúcnosti nás možno opantá, ale dúfajme, že tá budúcnosť je ešte veľmi vzdialená.
Aké boli vaše začiatky?
Ešte v začiatkoch sa mi stalo, že som sa nadýchol, zabehla mi slina a nedokázal som zo seba vytlačiť ani slovo. Chvalabohu, vždy mám poruke kolegyňu, ktorá ma v takýchto situáciách zachráni.