Áno, Danielka je huslistka, vníma skôr melódie ako texty. Keď som jej skladbu pustil prvýkrát, očakával som nadšené reakcie. Povedala: „Krásne.“ Pýtal som sa: „A čo tie slová?“ Jej odpoveď bola: „Aha, to som nepočúvala.“ (smiech) Ale potešila sa, bola dojatá. Toto je už navždy naša pesnička.
Vravíš, že sa tešíš na obdobie, ktoré ťa s deťmi čaká. Spomeň si na najkrajšie momenty so svojím otcom, keď si ty bol malý chlapec.
Keď bol otec mladý, miloval lezenie. Doma na dverách mi ukazoval, ako robia horolezci zhyby na hrazde, ako viažu laná. Kedysi mal kapelu, spieval, takže ma naučil prvé akordy. Bol mojím vzorom.
Ako jedinému z rodiny sa ti podarilo s muzikou preraziť. Povedal ti, že je na teba pyšný?
Bol na mňa veľmi hrdý, až dojatý. Ale mal svoj humor. Raz som ho chcel zobrať na priamy prenos SuperStar. Povedal, že príde až na finále. A ja na to: „Oci, a čo keď vypadnem?“ Pohotovo zareagoval: „Načo budem chodiť do Bratislavy na speváka, ktorý sa nedostane do finále?“ (smiech) Na finále prišiel a bol šťastný.
Preňho si vytvoril pieseň?
Pripíjam – je preňho. Odkedy umrel, rozmýšľal som nad tým, že by som chcel zložiť skladbu všetkým, ktorí tu už nie sú. On sa totiž nedožil ani mojich synov. Veľa vecí by sme spolu ešte mohli zažiť, verím, že by z nás mal radosť.