Vraj si kedysi závodne lyžoval. Je to tak?
Bolo to ešte v minulom storočí (smiech).
Nevadí, dosiahol si aj nejaké úspechy?
Nie, bolo to na základnej škole a zúčastnil som sa asi troch pretekov, všetky s neúspechom, nakoľko som nejazdil závodným štýlom, ale takpovediac „na krásu“, ako mi to odmalička vštepoval môj lyžiarsky tréner – ocino. Rýchlosť ma teda nezaujímala (smiech).
Takže on ťa k lyžiam aj priviedol?
Lyžujem od štyroch rokov a paradoxom je, že ma to naučil otec, ktorý nikdy nelyžoval. Teoreticky mi to však vedel perfektne vysvetliť. Naposledy som stál na lyžiach zhruba pred desiatimi rokmi v Rakúsku a keďže pri tomto športe má váha prednosť, preletel som Stuhleck ako ohnivá guľa. Dôležité zistenie pre mňa však bolo, že som to nezabudol. Viem, že moja fyziognómia na to nevyzerá, ale okrem lyžovania som sa kedysi venoval aj basketbalu a krátku dobu aj atletike. Dokonca keby ma neprijali na konzervatórium, mojou druhou voľbou by bolo basketbalové gymnázium.
Svojou prácou obyčajne ostatných rozosmievaš. Kedy si sa ty naposledy schuti zasmial?
Smejem sa veľmi často, nakoľko mojimi hlavnými kolegami sú Miško Kubovčík, Jožko Adamčík a René Štúr.
Vymenoval si samých kolegov. Znamená to, že ženy nebývajú veľmi vtipné?
Poznám veľmi veľa vtipných žien a moja polovička je toho živým, dennodenným dôkazom. Vždy mala fantastický zmysel pre humor, rada glosuje, v humore si rozumieme a prídu nám vtipné rovnaké veci, momenty aj situácie. V hereckej brandži je taktiež veľa kolegýň, ktoré sú pre mňa veľmi vtipné a inšpiratívne – Zuzka Šebová, Peťa Polnišová a mnohé ďalšie.
Myslíš si, že sa v tom dá zlepšiť? Si rokmi vtipnejší?
Mám pocit, že môj reakčný čas sa zlepšuje. Keď mi niekto povie niečo vtipné, rýchlejšie zareagujem (smiech).
Kto bol u vás doma vtipkár?
Náš dedo, rodený Rakúšan, otec našej mamy. Mal tzv. „suchý“ humor. Napriek tomu, že moji rodičia boli ľudia z operného prostredia, radi sa smiali. Mnohí diváci netušia a obyčajne ani nemajú šancu postrehnúť, že aj v opere vzniká veľa humorných situácií.
Čo napríklad?
Keď som ešte účinkoval v SND, robili sme si s niektorými kolegami „zle“. Dávali sme si závažia do kufríkov alebo sme si schovávali rekvizity. Keď sme mali v inscenácii bradu na gumičku, tesne pred zdvihnutím opony som prišiel ku kolegovi, potiahol ju, pustil, jemu vystrelila celá parochňa a zrazu bol v civile (smiech). Mal som aj kolegu, s ktorým sme v istej fáze života počas predstavenia rozoberali hry na PlayStation. Najprv sme si odspievali svoj part a keďže medzi divákmi a spevákmi je ešte orchester, nikto si nevšimol, že my sme mali vlastnú debatu.