Manželia Erika & Ondrej Kandráčovci. Stále spolu, stále zamilovaní.
Kedy ste sa prvýkrát stretli?
Erika: Väčšinou to rozpráva manžel… My sme vlastne rodáci z tej istej doliny. Chodili sme na to isté gymnázium. Naši rodičia boli spolužiaci, takže my sa s Ondrejom poznáme už dlhšie. V rámci vysokej školy sme sa sem-tam stretávali.
Ondrej: Ale vtedy si o mňa nejavila záujem. To je dodnes taká moja malá boliestka, trauma. Dodnes nechápem, kde sa to stalo, že sa to zlomilo. Žeby prvým koncertom? Tak by sme mali povedať aj variantu B – že ja som bol veľkým fanúšikom kvalitných poľských textilných výrobkov z Leluchowa. Takže som v tom období vyzeral ako člen kapely Boney M. Mal som vtedy na hlave taký „vlasový mikrofón“. Možno to bol ten kameň úrazu, že si nemala záujem.
Erika: Ondrej stále tvrdí, že po mne pokukával, ale neviem… Nikdy mi nič nepovedal. Až neskôr, keď som pracovala ako učiteľka, som bola fotiť jeden koncert na Červenom Kláštore. Tam som za Ondrejom prišla a spýtala som sa, či sa na mňa pamätá.
Ondrej: Samozrejme, že som si ťa pamätal. Ty si nezabudnuteľná!
Erika Potom som mu chcela poslať fotky, no on mi medzitým napísal a pozval ma na balet do Košíc.
O. K.: Nakoniec som urobil prvý krok.
Čím vás partner alebo partnerka na začiatku najviac očarili?
Ondrej:Krásou.
Erika: Je to vzájomné.
Pamätáte si moment, keď ste sa do seba zamilovali?
Ondrej: Ja som bol do Eriky zamilovaný dlho. Pamätám si ju ešte z Lipian. Všimol som si ju už na gymnáziu, ale vtedy sme sa len míňali. Stretával som ju v meste, nedalo sa jej vyhnúť. Potom prišla vysoká škola. Erika bola vždy krásna, elegantná, usmievavá, mala pekný výraz v tvári. Povedal som si, že presne také deti by som v živote chcel mať, aby sa na ňu podobali. A stalo sa.
Erika: Tak asi…
Ondrej:: Ešte to asi neprišlo. (smiech)
Erika:: Ondrej si ma získal svojím dobrým srdcom.
Ako by ste vaše manželstvo opísali tromi slovami?
Erika & Ondrej: Zaujímavé, trošku turbulentné, ale v zásade stále milujúce.
Čo sa vám na spoločnom živote najviac páči?
Ondrej:To, že sa človek má o koho oprieť.
Erika: Asi to, že sa nenudíme.
Má sviatok sv. Valentína pre vás osobitý význam?
Ondrej: Pre mňa sú sviatky vždy príjemným spestrením života. Možno je to chvíľa, keď človek trochu zabrzdí a uvedomí si, že život nie je len o pechorením sa za niečím, ale aj o tom, že sme spolu.
Erika: Nie sme takí, že by sme robili okázalé gestá. Na druhej strane je príjemné, keď si človek na druhého spomenie – napríklad kúpi čokoládku. To vždy poteší. Ja mám sviatky veľmi rada.
Aké malé gesto lásky dokáže potešiť aj po rokoch?
Erika: Ja sa snažím. Mám to rada a mám pocit, že vzťah treba stále udržiavať. Človek sa má neustále čo učiť a kam sa posúvať. Možno ľudia časom zistia, že namiesto riešenia vecí, ktoré im vadia, je lepšie vyzdvihnúť to, čo je na tom druhom príjemné. Snažím sa Ondreja vždy nejako prekvapiť, aj keď je to len malá čokoládka.
Ondrej: Áno, môžem potvrdiť. Ja sa v tomto chcem polepšiť.
Čo najromantickejšie pre vás partner urobil?
Ondrej: Erika ma vie stále milo prekvapiť a potešiť. Nikdy nezabudne na sviatky a výročia, pripraví mi drobnosť. Veľmi si vážim, že na tieto veci nikdy nezabúda.
Erika: Ja si vážim, keď nezabudne.
Čo si na sebe navzájom najviac vážite?
Ondrej: Napriek tomu, aká som ťažká povaha, je Erika pri mne – v dobrom aj v zlom.
Erika: Ondrej má veľa kladných vlastností. Veľmi si vážim, že pre rodinu robí všetko. Nemá problém ísť večer hrať, aj keď my všetci ideme spať. Klobúk dole, nie každému by sa chcelo. Vážim si aj to, že sa po každom koncerte vráti domov, stará sa o nás a ľúbi nás. Vie nás zabezpečiť a aj keď má hlavu plnú povinností, je tu pre nás.
