Spoznali sme sa v jednej kapele. Sympatie boli vzájomné z oboch strán hneď od začiatku. Okrem iného mi na ňom učarovalo to, že svoje emócie dokáže pomenovať a rozprávať o nich. Je veľmi priamy. V našej rodine sme si akékoľvek prejavy citov naznačili skôr skutkami. Som mu teda vďačná, že mi je aj v tomto vzorom. A hlavne pri Markusovi môžem byť sama sebou. Žijeme spolu päť rokov. Moja mamina je už vo veku, že sem-tam hovorí o vnúčatách. Ja som z troch súrodencov najstaršia, tak asi celkom prirodzene sa to možno najskôr očakáva odo mňa. Jedného dňa svadbu i rodinu určite plánujeme, ale momentálne to nie je na programe dňa.
Aktuálne som skôr nastavená venovať sa sama sebe, rada cestujem. A nielen do Etiópie, odkiaľ pochádza môj otec. Pamätám si, že prvý raz sme sa tam vybrali, keď som mala 13 rokov. Zamilovala som si krajinu i celú našu početnú rodinu. Páčila sa mi ich sloboda a pohoda. Poobede sa bežne stretnú u niekoho doma v obývačke, tancujú, spievajú. Dokonca sme zmeškali lietadlo a so sestrou sme sa veľmi tešili, že sme tam ostali o tri dni dlhšie. Vtedy som ešte viac pochopila, kam patrím, aj niektoré svoje povahové črty. Trebárs to, že veľa vecí neriešim, som takzvane „vychillovaná“. Ťažké však bolo pozerať sa na chudobu a telesne postihnutých ľudí bez domova. Niektorí mali na nohách pripnuté svojpomocne vyrobené plastové pomôcky, keďže nemali vozíček a plazili sa po zemi.
Oco nám neraz zakrýval oči. Odmala som vnímala, že je z inej krajiny, lebo doma počúval etiópsku muziku a robil chyby v slovenčine. V škole som neraz bola terčom posmeškov. Od spolužiakov som si všeličo vypočula, keďže deti vedia byť kruté. Navonok som sa síce tvárila, že sa ma to nedotýka, ale vnútri ma to trápilo. Dokonca si nespomínam na meno učiteľky, ale niektoré hlášky na moju adresu sa mi vryli do pamäti. Etiópsky jazyk neovládam. Spolu so súrodencami sme my skôr otca učili po slovensky, a nie on nás po etiópsky.
V obklopení Etiópčanov
Milujem Etiópiu, ale teraz si neviem predstaviť, že by som tam žila natrvalo. Čo by som tam robila? Na Slovensku mám prácu, ktorú mám rada. Kedysi som veľmi túžila pôsobiť ako misijná dobrovoľníčka a pomáhať ženám, ktoré ostali s deťmi samy, prípadne prišli o svoj domov. Možno, keď sa raz prestanem venovať hudbe, ešte sa mi to splní.
Tam sú totiž ľudia šťastní, hoci majú málo. Solventnejšie rodiny síce dúfajú, že sa ich deti dostanú do dobrých škôl v zahraničí, podobne ako sa to stalo aj môjmu otcovi, no svoju krajinu majú radi tak veľmi, že v cudzine žijú v obklopení Etiópčanov. Príkladom je moja teta v USA. Ja som raz tiež organizovala etiópsky večierok v Bratislave, ale práve u nás neexistuje silná komunita. Etiópiu som ostatne navštívila ešte pred pandémiou. Verím, že v roku 2026 sa mi tam znova podarí ísť. Babička je už staršia, preto by som si ju ešte chcela užiť. Teším sa na to, ako sa medzičasom hlavné mesto Addis Abeba zmenilo.
