Čím je podľa vás relácia História chutí jedinečná oproti iným reláciám o jedle a cestovaní?
Kto sa dostane do minulosti, oblečie sa dobovo a ochutná jedlá z tej doby? Cítila som sa ako človek z 21.storočia, ktorého každý týždeň posadili na stroj času a poslali do minulosti vždy do inej doby a situácie. Všetko, čo sme zažívali, bolo historické. Ak chce niekto prostredníctvom obrazovky zažiť, ako chutí história, určite sa mu to oplatí.
Ako ste sa pripravovali na natáčanie?
Nechala som to na spontánnosť a na to, čo budem cítiť. Chcela som, aby vyšlo na povrch moje prirodzene zvedavé vnútorné dieťa. Snažím sa tešiť zo situácií a všetkého, čo sa deje, lebo vtedy je človek najautentickejší. A hlavne s Tiborom! Bez neho už nechcem nikdy točiť. S ním je všetko naozaj autentické.
Prekvapilo vás niečo vašej novej spolupráci s Tiborom?
To, ako sa Tibor rýchlo adaptuje. Bol to jeho prvý projekt na kameru a chytil sa okamžite. Nechal si poradiť a bol veľmi kreatívny a flexibilný. Pre mňa bol veľkou inšpiráciou – keď nám niečo nešlo, ja som sa hnevala na seba, ale on to bral s pokorou a optimizmom. Učila som sa od neho, že netreba uviaznuť vo vine, ale hľadať riešenia. A keď začnem riešiť niečo príliš vážne, on to vie hneď odľahčiť.
Nakrúcalo sa v exteriéroch a historických lokalitách. Ktorá bola najkrajšia?
Najautentickejším zážitkom pre mňa boli hrady a zámky. Na Oravskom hrade majú nekonečné množstvo schodov. Tie sa nedajú ani zrátať! Takže som si ten život na hrade zažila nielen pocitovo, ale aj „v nohách“. Ale veľmi som si užila aj také obyčajné ničnerobenie. Napríklad v piešťanskom hoteli Thermia. Ráno sme vstali a dali si sekt v prezidentskom apartmáne... Každé obdobie aj každá lokalita mali svoje čaro a myslím, že sa oplatí pozrieť každú jednu epizódu.
Ochutnali ste množstvo jedál podľa historických receptov. Chutili dobre? Prekvapili vás nejaké?
Veľa z nich ma nadchlo, dokonca aj mäsové, hoci ich bežne nejem. Prekvapilo ma napríklad, že pred sto rokmi už existovali vajcia Benedikt. Úplne fantastická bola orechová nátierka, ktorú sme jedli vo Svätom Antone – doteraz čakám, že mi kuchár pošle recept. Dúfam, že si ho nájdem na webe rovnako ako diváci. Ale čo by som už v živote nedala do úst a myslím si, že som to ani počas natáčania neochutnala – bola polievka so všetkými možnými vnútornosťami. Pľúca, srdcia, ľadviny, žalúdky plnené vnútornosťami… to jedol iba Tibor. A ešte hriatô. Na opicu možno dobré, ale kto vymyslel spojiť alkohol, tuk a slaninu?
Čo vás počas výroby najviac zaujalo na živote ľudí v minulosti v spôsobe varenia, zvykoch či každodennosti?
Možno by niekto čakal, že poviem, aké to mali ťažké a že my sa máme lepšie. Ale nie je to celkom tak. Od epizódy k epizóde som si viac uvedomovala, že hoci mali život náročný, vážili si ho inak. Dnes sme sa dostali do materiálnej doby, obrovského konzumu a povrchnosti. Strácajú sa hodnoty, duchovné princípy. Ja som bola kedysi veľký „slniečkár“, ale čím som staršia, tým viac vidím, že vtedy, aj keď bol mamon a závisť, nebolo to také výrazné. Ľudia viac cítili duchovný rozmer a láskavosť. A najmä – ak niekto urobil veľký podraz alebo zločin, išlo mu o život a mal reálny trest. Takže paradoxne si myslím, že v niečom bola tá doba rozumnejšia a my si dnes len nahovárame, aké je to super.
Bol moment, keď ste cítili pokoru voči tomu, ako málo vieme o vlastných dejinách?
Celý prierez historických udalostí a miest, do ktorých sme boli vtiahnutí ako reálne postavy, vo mne zanechal veľký rešpekt. Začala som si viac vážiť našich predkov. Tá relácia môže človeka nielen zabaviť, ale aj trochu pohnúť – uvedomiť si, že nemusím byť nasrdená na celý svet, ale skúsiť viac súcitiť. Tá skúsenosť mi dala uvedomenia správnym smerom.
A aká je história vašich chutí? Ktoré jedlo vám najviac pripomína detstvo?
Vývar. Slepačí, hovädzí… akýkoľvek. To je pre mňa detstvo. A chýba mi, lebo vtedy bol vývar iný.
Tibor Ferenčík: Zjem už prakticky všetko
Ako sa vám na projekte História chutí spolupracovalo s Macou?
Sme spolu extrémne veľa, ale tešíme sa z toho. Ona je úplne iný typ než ja. Ja som mestský, skejterský, párty typ, ona má iné návyky. Sme odlišní, ale práve v tom sme našli prepojenie. A veľmi si vážim, že má zmysel pre humor, pretože si z nej robím srandu často a ona sa na tom vie zasmiať.
Prišili ste z rozhlasového prostredia do televízneho formátu. Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste si prečítali koncept relácie?
Prezradím o sebe, že som úplne najhorší jedák na svete. Kuracie prsia ešte zvládnem, ale stehno je už problém. Hovoril som si, že mi to niekto dal do cesty naschvál, aby som sa konečne v tridsiatke naučil jesť. A úprimne – dnes môžem povedať, že sa to podarilo. Zjem už prakticky všetko.
Je veľký rozdiel medzi televíznym a rozhlasovým moderovaním?
Je to dosť veľký rozdiel. V rádiu počítate každú sekundu, snažíte sa viesť rozhovor rýchlo a stručne. V televízii musíte vnímať kamery, priestor, pohyb. Mal som však veľké šťastie, že som mal po ruke skúsenú pomocníčku, ktorá ma viedla a učila, ako to robiť správne.
Relácia sa nakrúcala v historických lokalitách po celom Slovensku. Bolo miesto, kde ste mali zimomriavky?
Úprimne? Každé jedno. A myslím to vážne. Veľmi silné pre mňa boli Piešťany, najmä kvôli príbehu dvoch bratov, ktorí ich vybudovali. Ja mám tiež brata a sme najlepší kamoši, takže som sa v tom príbehu veľmi našiel.
Relácia nestojí len na pekných obrázkoch, ale aj na množstve odborníkov a historických faktov...
Faktov tam bolo obrovské množstvo a vďaka Bohu za ne, lebo odo mňa by určite neprišli. Moja úloha bola pýtať sa presne tak, ako by sa pýtali diváci. Tie otázky sa ponúkajú samy, keď stojíš uprostred histórie. A ak sa mi k tomu podarilo pridať aj trochu humoru, tak super.
Je nejaká situácia z nakrúcania, ktorá vám navždy ostane v pamäti?
Vo Svätom Antone bola veľmi milá pani, ktorá mala objekt na starosti. Keď sa ma prišla spýtať, či ideme na obed, myslel som si, že je to kolegyňa zo štábu, a dosť nevyberane som jej povedal, že po siedmich stovkách jedál už jesť nejdem. Keď som si uvedomil omyl, začal som sa jej neustále ospravedlňovať. „Pardon, pardon, pardon“ sa z toho stal interný vtip celého štábu.
Ochutnávali ste jedlá podľa historických receptov. Bolo niečo, čo by si si vedel zaradiť aj do dnešného jedálnička?
Určite áno. Napríklad chrenová pomazánka vo Svätom Antone bola výborná. Ale ak sa mám priznať, najvýraznejšie si pamätám to, čo mi nechutilo a teda žalúdok plnený vnútornosťami u Keltov na Havránku. To bola výzva.
Prekvapilo vás niečo pri spoznávaní minulosti?
Ako veľmi vyspelé civilizácie tu boli už dávno. Rimania mali podlahové kúrenie či kanalizáciu na začiatku nášho letopočtu. Úplne mi to zmenilo pohľad na históriu.
Čo by ste chceli, aby si ľudia zapamätali o vás?
Že som veselý. A že som im možno priniesol presne tú náladu, ktorú v tej chvíli potrebovali.