Tánička nie je Lenka
Úloha v Sľube bola pre Táničku splnený sen, ale ako vraví jej mama, cítila veľkú zodpovednosť. „Ja som na ňu celkom prísna, zrejme som ju až príliš vystrašila. Kládla som jej na srdce, že v tomto projekte, kde sa veľmi rýchlo nakrúca a okolo nej budú sami dobrí herci, je to veľmi náročné. Musí sa veľmi snažiť, aby obstála. Jej sestra jej povedala, že by si už mala nájsť nejakú brigádu, že už má na to vek, tak už ju má,“ dozvedáme sa od Michaely Čobejovej aj to, že Tánička je rovnako zodpovedná ako jej seriálová Lenka, ale to je zrejme jediné, čo ich spája. „Tánička nie je úplne Lenka, hoci veľa divákov si ich stotožňuje. Ona sama má od svojej seriálovej postavy odstup, pracujem s ňou odmalička, vie rozlíšiť charakter, lebo hrá aj v divadle, za sebou má niekoľko premiér s našou školou na Malej scéne a v Štúdiu L+S. Ale s Lenkou v Sľube sa jej podarilo plne stotožniť, čo je základ dobrého hrania.“
A ako sa so svojou Evou Gregorovou stotožnila Michaela Čobejová? „Hrám zástupkyňu školy a učiteľstvo mám tiež v génoch. Moja babička, môj otec i mama boli učitelia, moja sestra tiež učila a dnes ja učím na základnej umeleckej škole a veľmi ma to baví. Moja Eva Gregorová je učiteľka matematiky a ja som mala matematiku rada, celkovo som mala dobré známky na základnej aj na gymnáziu,“ vracia sa k školským časom nová posila „zédeešky“ v Sľube a zároveň manželka lekára Jara Gregora a matka syna Mateja. Mužských členov rodiny Gregorovcov hrá ďalšia rodinná dvojica – Maroš Kramár a jeho syn Marko. Ten sa, rovnako ako Tánička, po rokoch vracia pred kamery. Pamätáme si ho z Búrlivého vína, kde hral syna Nely Pociskovej a Juraja Loja.
Túžba po slobode
Na záver ešte jedna, v súvislosti so seriálom Sľub, obligátna otázka. Ako si Michaela Čobejová spomína na osemdesiate roky? „Na toto obdobie, na socializmus vôbec, nemám jedinú dobrú spomienku. Celá tá pretvárka, dvojtvárnosť žitia, niečo iné na verejnosti, iné doma, tá neskutočná nesloboda... V živote mi najviac záleží na tom, aby som sa cítila slobodne, a socializmus ma veľmi obmedzoval. Chodila som na gymnázium na Makarenkovu v Petržalke a autobus číslo 47 alebo 27 prechádzal kúsok od hraničného prechodu Hainburg a ja som túžobne pozerala tým smerom, kde je tá sloboda a tie dobré jogurty, ktoré som videla na reklame v rakúskej televízii – v Petržalke sme ju chytali. Keď prišla revolúcia, bola som veľmi šťastná, že som mohla byť pri tom a zažiť, ako starý systém padol.“