Máš pocit, že tí, ktorí ťa nepoznajú, očakávajú, že sa budú pri tebe váľať od smiechu, lebo budeš zo seba súkať jednu vtipnejšiu príhodu ako druhú?
Šoko: Myslím si, že áno, a to je chyba. V súkromí nie som extrémny vtipkár. Nebavím okolie na počkanie a za každú cenu. Neraz mi niekto cudzí povedal, že by so mnou chcel ísť na pivo alebo na chatu. Vždy si vtedy hovorím: „To by si bol riadne sklamaný.“ Ja by som sa zašil do lesa a bol by som tam potichu. Doma určite hovorím o dosť menej ako na javisku.
Janka: Je to presne tak. Prednedávnom sme boli na Šírave, mal náročný pracovný deň, a keď sme prišli na hotel, hodinu a pol bol úplne ticho. Potreboval svoj priestor.
Prekvapilo ťa, že je taký, keď ste sa spoznali?
Janka: Stretli sme sa v divadle. Vedela som, kto je, čo robí, dokonca mal aj nejaké pokusy byť vtipný a ja som naňho pozerala, o čo sa snaží.
Šoko: Rozosmiať Janku je naozaj ťažké. Testovať si na nej stand-up je veľakrát skľučujúce. Keď jej hovorím nejakú vetnú konštrukciu, ktorú považujem za vtipnú, neváľa sa od smiechu.
Janka: Súvisí to s kontextom. Doma sa naozaj nezasmejem, ale idem si pozrieť stand-up a znie to inak. Aby som ešte zodpovedala tvoju otázku, neriešila som, či ma bude v kuse rozosmievať alebo nie. Základ nášho vzťahu je založený na iných hodnotách.
Kto je teda doma vtipnejší?
Janka: Stále je to Ďuri.
Ozývajú sa ti nováčikovia v stand-upe, aby si im poradil, ako na to?
Šoko: Kde-tu sa ozvú. Niektorí mi pošlú aj textík, ktorý považujú za vtipný. Ak je zlý, tvárim sa, že som ho nedostal.
Takže všetci, ktorí nedostali odpoveď, tu je.
Šoko: Áno, prepáčte, ste slabí (smiech).
A tých lepších podporíš?
Šoko: Posmelím ich, aby to skúšali ďalej. Nikomu však neviem dať všeobecnú radu. To, čo platí na mňa, neznamená, že bude vyhovovať niekomu inému.
Stretli sme sa v Košiciach, kde vystupuješ s Partičkou, a zároveň ste s chalanmi bavili ľudí i na Zemplínskej šírave. Zažil si za tieto dni niečo, čo sa určite stane námetom do najbližšieho stand-upu?
Šoko: Určite. Trebárs môj opakujúci sa problém, že neviem trafiť na pódium. Mojou špecialitou tiež je skomolenie mien. Donekonečna si ich opakujem, potom som na pódiu a počujem, ako z mojej huby vychádza niečo, čo nie je to meno. Už to musím len nejako uhrať.
Stáva sa, že ti práve improvizácia pomohla vykľučkovať zo situácie?
Šoko: Raz došlo na lyžovačke k nedorozumeniu a ja som bol v tom dave tiež. Zrazu sa na mňa otočil chlapík v zmysle, aby som sa nepredbiehal. Obrátil som sa na vlekára s tým, že sa mi zaseklo koleno, neviem ho ohnúť a hore na kopci má chalan skrutkovač, aby mi protézu uvoľnil. Tak ma pustil. Nevravím, že toto je cesta, ale aj takú príhodu mám (smiech).
Jani, bola si aj ty námetom témy v stand-upe?
Janka: Bola som vo viacerých, ale hlavne v stand-up špeciáli 40 Hore-Dole. Mala som trebárs obdobie, že som nalačno pila zelerovú šťavu. Navrhla som mu, aby to skúsil tiež.
Šoko: Zeler je silná stať. Hovorím, že keď človek ráno vypije odšťavený zeler, stane sa niečo, čo sa volá riedke v hustých intervaloch. Vďaka tomu som sa naučil plánovať si čas. Tento špeciál je o štyridsiatnikoch, lebo som ním aj ja. Inšpiroval som sa mnohými situáciami z nášho života, keďže Janka je o 11 rokov mladšia. Spomínam tam tiež, aké sú medzi nami rozdiely. Ona sa ráno zobudí a hneď má dobrý nápad, aby sme sa išli napríklad bicyklovať. Oblečie si bundičku a je pripravená. Mne len tri dni trvá, kým to pripustím a sadnem na bicykel (smiech).
Vieš si aj povedať, kedy si už nebol vtipný, ale skôr trápny?
Šoko: Trápno je súčasťou každého priestoru, v ktorom sa človek o niečo snaží. Zažil som stand-upy, keď som vytiahol nový joke a nefungoval. Človek to musí vytrpieť a prijať. Moja teória o trápne je taká, že treba byť na to pripravený, lebo skôr či neskôr príde. A treba to priznať. Nech aj divák chápe, že aj ja chápem, že som trápny. Dosť to pomáha. Potom nastupuje ľútosť. Publikum ma totiž vidí na kolenách, je to zlé a začne ma ľutovať. Následne sa ľudia začnú smiať aj na slabších fóroch len preto, aby ma utíšili.