Boli ste úspešná?
Predala som všetko, čo sme priniesli. Zrejme k tomu prispelo aj to, že David z pódia zahlásil, akú mám v ten večer úlohu. Všetci asi boli zvedaví, ako vyzerá jeho mamička, čiže prišli a kúpili.
Po Mekyho smrti ste sa naozaj zavalili prácou. Okrem koncertov ste napísali knihu o živote s ním, vydali album Posledné veci, zorganizovali ste výstavu, nakrúcate videoklipy na skladby, ktoré zanechal. Bolo to cielené, aby ste neostali doma a nesmútili?
Nie je môj štýl, aby som sa zaoberala tým, aký je život nespravodlivý. Práca mi veľmi pomohla a stále pomáha. Som rada, že môžem jeho hudbu šíriť ďalej. Stále neskončila.
Nekončiaci bol aj jeho briskný britský humor. Bol taký aj doma?
Aký bol na verejnosti, taký bol skutočne i doma. Vedel sa však rozčúliť. Ale nikdy nie pred ľuďmi.
Čo ho dokázalo takpovediac vyviesť z miery?
Prehra vo futbale (smiech). Veľmi ho nahnevalo, keď z pracovnej stránky nebolo niečo perfektné. Jeden večer dokázal všetkých členov kapely vyhodiť, no na druhý deň im už volal, že je zas všetko v pohode. Zakaždým to dokázal uhrať. Nikdy sa neurazil tak, že by sa s niekým prestal baviť nastálo.
Vďaka jeho britským koreňom ste si aj vy zamilovali Londýn?
Určite. Ako som spomínala, veľa som čítala a mala som naštudovaných takmer všetkých anglických autorov. Keď sme v roku 1990 spolu prvýkrát cestovali do Londýna, chcela som vidieť všetky miesta, o ktorých som sa dozvedela z kníh. Samozrejme, naraz sa to nedalo. Tým, že sme sa tam pravidelne vracali, navštívila som to, po čom som túžila. Dodnes tam chodievam, a to zhruba raz mesačne. Mám tam byt, veľa kamarátov a nášho Davida.