Vidíš vo vzťahu na diaľku pozitíva?
Mám pocit, že keď sa po dvoch týždňoch vrátim domov, chvíľu sa potrebujeme akoby znova zoznamovať (smiech). Cítim sa ako na návšteve, no rýchlo si zvyknem. Zvládame to fajn.
Bolo v hre aj presťahovanie sa do Bratislavy?
Zvažovali sme to, ale aktuálne to nie je reálne. Na východe máme staršie mamy, ktoré nás potrebujú. A Jožko má tiež veľmi dobré pracovné zázemie v Košiciach.
Jožko je vedec. Rozumieš tomu, čo robí?
Viem definíciu, ale určite tomu úplne nerozumiem (smiech). Skúma supravodiče. Sú to látky, najmä kovy, ktoré pri veľmi nízkych teplotách menia svoje vlastnosti. Môže nimi pretekať elektrický prúd bez akejkoľvek straty energie pri dostatočnej nízkej teplote.
Keď o ňom hovoríš, doslova sa rozžiariš. Stretli ste sa, keď si mala krátko po štyridsiatke. Ty si dôkaz, že každý na tomto svete má predsa len svoju polovičku. Súhlasíš?
Zrejme je to tak, ale verím v to, že každý má na tomto svete jedinečnú úlohu a niekto svojho spriazneného partnera nemusí za celý život vôbec stretnúť. Ale pokiaľ ide o môj príbeh, máš pravdu, je podnetný v tom, že láska môže prísť kedykoľvek.
Keď ti predchádzajúce vzťahy nevychádzali, verila si, že raz predsa len stretneš toho pravého, alebo si skôr rezignovala?
Mesiac pred tým, ako sme sa stretli, som sa už všetkého vzdala, zažila som totiž veľa sklamaní. Presne si pamätám, ako som sedela v ďalšom prenajatom byte a hovorila som si: Doteraz som sa snažila mať všetko vo svojich rukách, no nevyšlo to. Všetko púšťam, a nech sa stane, čo sa má stať. Naše stretnutie považujem za osudové.
Za čo si ho najviac vážiš?
Za všetku pozornosť a podporu, ktorú od neho cítim v každej situácii. Sme spolu 10 rokov a ja mu neustále ďakujem za to, aký je úžasný a že sme spolu. Naozaj! Zaujímavé je, že sme úplne rozdielni, napriek tomu si rozumieme. Sme aj z dvoch odlišných pracovných svetov, ale Jožko má rád umenie.
Práve v divadle sme sa zoznámili. Dodáva mi viac sebavedomia. Rád mi skladá komplimenty. Pritom na začiatku som ich ani nevedela prijať. Keď mi povedal, ako dobre vyzerám, hneď som ironicky poznamenala: „No, jasné.“ Až raz som sa sama zahanbila, že to bolo nemiestne. My ženy máme tendenciu ubíjať sa a neveríme si. Zmenila som to.
Nie je tajomstvo, že nemáte deti. Pre ženu je však táto téma často citlivá. Považuješ za nemiestne, keď sa ťa na to niekto opýta?
Záleží na tom, kto sa pýta a ako. V rámci rozhovoru do ženského magazínu mi to pripadá úplne v poriadku. Túto tému mám v sebe vyriešenú, takže v princípe nemám problém o tom hovoriť. Hoci priznávam, aj ja som mala voči sebe v tomto smere očakávania. Dala som si limit. Do štyridsiatky som chcela byť mamou. Tak silno som po tom túžila, až som cítila frustráciu. Na druhý deň po 40. narodeninách zo mňa akoby zázrakom všetko opadlo. Zistila som, že život bez detí neznamená koniec. Nepovažujem sa teraz ani za zbytočnú, ani za menejcennú.
Pre túto situáciu som sa nerozhodla dobrovoľne. Jednoducho to tak vyšlo. Nechcela som nič robiť nasilu. Deti však stále milujem, máme ich dosť aj v rodine a naša pomoc je viac ako žiadaná. Kontakt s nimi mám. Som rada, že ani moja mama ma do ničoho nasilu netlačila. Plne si tiež uvedomujem, že stať sa mamou v mojom veku by už mohlo byť riskantné.