Samu seba považujete za vtipnú? Je s vami zábava?
Nemyslím si. Keď som niekde v skupine ľudí, väčšinou som ticho a rada pozorujem ostatných.
Do časopisov ste rozhovory nielen dávali, ale roky ste písali fejtóny pre magazín ELLE. Brali ste to ako dobrú príležitosť vypísať sa z toho, čo ste mali takpovediac na srdci?
Bola to len forma kreativity, ktorá ma napĺňala. Vyšli aj knižné zápisky mojich poviedok a fejtónov. Prostredníctvom slov si neventilujem nič doslovne, ale pravda je tiež prítomná. Do tretice to azda bude kniha. Zatiaľ však nechcem k tomu nič hovoriť.
Okrem toho ste v minulosti vlastnili cukráreň. Aká to bola skúsenosť?
Veľmi dobrá. Bolo to kreatívne a zábavné. Deti boli ešte vtedy malé, takže sme mali s mužom na to čas. Cukráreň bola na našej ulici a pracovala v nej celá rodina. Podľa mňa kaviareň alebo nejaké bistro by malo byť na každom rohu, aby združovalo komunitu. U nás to tak bolo. Naša filozofia bola, aby k nám ľudia chodili radi. Samozrejme, prišli aj takí, ktorí boli zvedaví na herečku v cukrárni a potrebovali si rypnúť. Keď sa niekto na niečo sťažoval, naše heslo bolo: Utlčiem ťa šľahačkou (smiech). Podnik sme predali, keď som dostávala čoraz viac hereckých ponúk. Vyskúšala som si to, ale dnes ma to už neláka.
Zhruba tri roky ste tvorili aj módu. Chodia za vami dizajnéri, ktorí vás chcú obliekať a ponúkajú vám svoje šaty?
Áno, keď sme napríklad išli do Cannes, zavolal mi návrhár Martin Kohout. Ušil mi sám od seba nádhernú tuniku. Dala som si ju až v Karlových Varoch. Do Francúzska ma totiž obliekla Táňa Kováříková, ktorej som už počas nakrúcania filmu Prezidentka sľúbila, že raz keď sa dostanem do Cannes, niečo spolu vymyslíme. A stalo sa.
Čo vás aktuálne zamestnáva na filmovom plátne, čo máte rozpracované?
V ostatnom čase som veľa pracovala, takže aktuálne nenakrúcam nič. Urobila som si ročné voľno. Venujem sa mediálnym a producentským aktivitám, ktoré sú spojené s už hotovými filmami. A to Karavan, Bora, Prameň, Otec, Ratolesti. Venujem sa tiež svojim spoluprácam a som koproducentka filmu o našom otcovi, ktorý robí moja sestra.
Ako staršia sestra máte niekedy nutkanie tú mladšiu automaticky dirigovať?
Nie, z našej spolupráce sa skôr veľa učím. Verím jej i projektu, preto dám zo seba maximum. Všetky tri sestry sme však rozdielne. Staršia Lela má obyčajne problém s časovými pásmami a plánovaním vecí, mladšia Eťa má zas bohatú fantáziu, ktorá sa vymyká faktom. Takže fungujeme na iných princípoch, ktoré nie je celkom ľahké zladiť. Ale i tak to milujem a absolútne im verím.
Pre vašu povahu je čo charakteristické?
Akoby som nikdy neprekonala obdobie vzdoru, keď chcú deti robiť všetko samy. Vždy som chcela byť samostatná. Určite to vychádza z mojej povahy, ktorá je energická až urputná. Ale nebojím sa byť, kto som.
Vždy sa vám to vyplatilo?
Buď som dosiahla svoje, alebo som zistila, že tadiaľ cesta nevedie. Všetky skúsenosti považujem za pozitívne. Keď niečo chcem urobiť, idem do toho. Radšej zariskujem. Som otvorená a priama, neskrývam sa za falošnú skromnosť. Keď chcem vyhrať, poviem to nahlas. Viem, že to mnohých iba naštve, lebo taktizujú. Keď ma niečo zaujíma, opýtam sa. Nerozmýšľam nad tým, či sa to hodí, prípadne to niekto považuje za trápne.
Nesiete si to z rodiny, alebo vás to naučil život?
Moji rodičia boli odjakživa benevolentní. Neformovali nás, nehovorili svoje predstavy o našich životoch. Vždy opakovali, že je jedno, čo budeme robiť, len nech si vyberieme niečo, čo nás zaujíma, po čom túžime. Vyrastali sme slobodne. Až to bolo divné a neštandardné v tej dobe. Podľa mňa je to perfektná výchova. Takto pristupujem aj k svojim trom deťom. Neviem si totiž predstaviť, že by som sa ich snažila presvedčiť, aby si vybrali niečo neperspektívne a mali by sa radšej riadiť rozumom. To veľmi nefunguje. V prvom rade mi záleží na tom, nech sú v bezpečí, chytré, ale samy sa musia v živote nájsť, aby boli šťastné.
