Internet je pri vašom mene plný prívlastkov. Spomeniem napríklad legenda 80. a 90. rokov, idol dievčenských sŕdc alebo premárnený talent. S ktorým z nich sa najviac stotožňujete?
Poďme pekne po poriadku. Jediný z prívlastkov, ktorý mi neprekáža, je hudobná ikona. Legenda bezpochyby súvisí s vekom, trošku ma to „hádže“ do domova dôchodcov, no mne lichotí, keď si ma ľudia pamätajú. Idol dievčenských sŕdc – to mi celkom komplikovalo cestu. Mnohí si mysleli, že som len pohľadný blondiak a v hlave nič. S premárneným talentom sa určite nestotožňujem. Pracoval som aj v období, keď som prepadol drogám. Vtedy som skladal hudbu k dokumentom, do reklám.
Pred dvomi rokmi ste prišli s veľkým comebackom v Košiciach. Ako vôbec došlo k tomu, že to bude práve tam?
Zavolal mi Braňo Mojsej s otázkou: „Nechceš si zahrať na Topfeste?“ Súhlasil som, čo ho možno prekvapilo. Braňo mi už totiž v minulosti volal s tým, či by som mu pokrstil album. Vtedy som sa ešte tváril ako nafúkaný intelektuál, tak som odmietol. Nedal sa odradiť. Ozval sa mi znova a rovno s takou finančnou ponukou, že sa to nedalo odmietnuť. Áno, nechal som sa kúpiť (smiech).
Postaviť sa na pódium po takmer troch desaťročiach zrejme nie je maličkosť. Aké to bolo?
Vedel som, že stále som schopný spievať, takže toho som sa nebál. Trému som však mal. Tá je pred každým vystúpením. Obyčajne však po dvoch-troch piesňach pominie a som suverénny. Po tom všetkom, čím som si v živote prešiel, by bola akákoľvek chybička na pódiu iba oživením alebo zábavou. Veď ľudia, ktorí prídu na moje koncerty, sú tam preto, lebo ma majú radi.
Vo vašom prípade doslovne platí, že keď nejde o život, skutočne nejde o nič. Mnohí umelci, ktorí siahnu po akýchkoľvek omamných látkach, vravia, že pod ich vplyvom sú omnoho kreatívnejší. Bol to aj váš prípad?
Paradoxne, skupinu Lucie som opúšťal preto, že sa v nej veľa pilo. Neskôr sa ma jeden kolega opýtal, prečo nefajčím trávu, že sa mi otvoria nové dimenzie. Tak som to skúsil.
Nezložil som síce nič, no celý večer som sa smial, a to sa mi páčilo. Vtedy som drogám pootvoril dvere. Keď som sa rozišiel s Ivanou, mamou môjho syna, začal som chodiť na miesta, kde som nemal. Jeden známy frčal na kokaíne, ponúkol ho i mne. Okamžite mi bolo jasné, že som v problémoch. Po troch mesiacoch som sa dostal k ďalšej dávke a intervaly som postupne skracoval. Prvých 10 rokov som bol takpovediac víkendový feťák. Kým pri kokaíne som mal vždy chuť zabávať sa, keď som neskôr prešiel na pervitín, premýšľal som do hĺbky. To sa mi páčilo ešte viac.
Tvorilo sa vám teda lepšie?
Vôbec nie. Ak to niekto tvrdí, je to nezmysel. Po tráve môžete mať chvíľami pocit, že ste niečo pochopili, no na druhý deň si nič nepamätáte.
Ako dlho ste čistý?
Sedem rokov.
Uvažovali ste nad tým, že váš príbeh by mohol byť výstrahou napríklad pre mladých, ktorí majú pokušenie drogy vyskúšať?
Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že by som napríklad stredoškolákom rozprával o osobnej skúsenosť s drogami, no nerobí mi dobre, keď o tom dlho hovorím a rýpem sa vo svojej pohnutej minulosti. Mohla by sa u mňa prejaviť depresia, neskôr by som to začal zľahčovať, až by som časom znovu mal nutkanie siahnuť po nich. Je to tiež veľmi tenký ľad, lebo môj príbeh by mohol u niekoho vzbudiť obdiv, že čo všetko mám za sebou a stále som tu.