Babkou nie ste len v reálnom živote, ale hráte ju aj v seriáli Sľub. Pripomenulo vám retro prostredie niečo, na čo ste už úplne zabudli?
Keď som prišla do kulís, spomenula som si na detstvo. Bola som ohúrená, keď som napríklad videla mechanickú metlu a iné veci, ktoré už neexistujú. Emotívnejšie pre mňa bolo, keď ma obliekli, namaľovali, učesali a ja som sa pozrela do zrkadla. Zbadala som svoju mamu.
Je veľmi príjemné, že jej takto vzdávam hold. Bola veľmi láskavá, ľudia ju mali radi. Mala v sebe veľkú bojovnosť. Za nás deti by položila život.
Mám pocit, že aj vy presne takto pôsobíte na ľudí.
Dúfam, že máte pravdu. Asi ma majú radi. Keď ma stretnú na ulici, koľkokrát ani nestihnem nič povedať a už ma objímajú. Majú pocit, že som im blízka, pritom sa nepoznáme. Najkrajší kompliment som dostala, keď na mňa ľudia čakali po predstavení a vraveli mi: „Veď vy vôbec nehráte, vy ste taká naozaj (smiech).“ Jeden český režisér mi povedal, že ma obsadil preto, lebo čokoľvek hrám, ľudia mi všetko veria. Horšie je to možno, keď hrám nejakého zloducha.
Mnoho vašich kolegov hovorí, že práve záporné postavy sa im stvárňujú lepšie.
Nemám veľmi rada negatívnu rolu, lebo keď ju skúšam v divadle, musím v sebe nájsť niečo, čo ma s ňou spája, aby bola uveriteľná. Keď ide o väčšiu úlohu, analyzujem, prečo sa takto správa, kto jej ublížil. Pamätám si, že niekedy som to veľmi prežívala. Po každom predstavení som bola taká unavená, akoby sa mi skutočne niečo zlé prihodilo. Preferujem skôr charaktery, do ktorých sa diváci môžu vžiť, zabaviť sa alebo popremýšľať o svojom živote. Skrátka, odovzdať im nejakú životnú myšlienku alebo reflexiu na spoločnosť, v ktorej žijeme.
Ešte stále hráte tak veľa v Prahe ako v minulosti?
Už nie. Aktuálne som tam v dvoch divadelných predstaveniach Noční spoje a Šíleně smutná princezna. Najviac hrám v bratislavskej Astorke. Spomeniem napríklad Ženy veľkých mužov. Hrám pani Freudovú, ktorá svojmu mužovi pomáha pochopiť sexualitu žien. Mám tam monológ, v ktorom opisujem ženský orgazmus.
Je to téma, o ktorej sa nahlas nehovorí. S akými pocitmi vtedy textujete?
Na začiatku som sa veľmi hanbila. V sále je také ticho, že by sa dalo krájať. Ľudia ani nedýchajú. No je to krásne až poeticky napísané. Predstavenie je o ženách svetových mysliteľov, akými boli Sokrates, Marx a Freud, ktoré svojich mužov smerovali a aj ich zásluhou niečo v živote dokázali. Nehovorí sa však o tom, aké boli dôležité.
Nie nadarmo sa teda vraví, že za každým úspešným mužom stojí žena.
Nemusí to tak byť, ale platí to veľakrát.
Vy môžete povedať, že dnes už vašim bývalým manželom sa darilo najviac, keď ste s nimi žili?
Áno, myslím si, že sa im pri mne darilo. Ďuro Nvota urobil počas nášho manželstva svoje kultové predstavenia. Taktiež Jirko Chlumský vtedy nakrútil výborné filmy. Určite som ich ovplyvnila. Rovnako aj oni mňa. Bolo to vzájomné a obohacujúce.
