Bola tvojím veľkým vzorom?
Určite, bola jednou z najlepších hráčok v Československu a moja prvá trénerka. Pre mňa bola zosobnením lásky, dobroty a pozitivizmu. Pri mnohých veciach na ňu myslím, či by bola so mnou spokojná.
Spomeň si na najkrajší moment kariéry.
Mala som 13 rokov a moja agentúra ma poslala do Ameriky do tenisovej akadémie Nicka Bollettieriho. Dovtedy som ho videla so svetovými jednotkami iba v televízii. Zavolal si ma na svoj dvorec, 10 minút som pred ním hrala a potom sa opýtal maminy, či môže byť mojím trénerom. Bol to zlomový moment. Následne sme sa ponáhľali do telefónnej búdky zavolať ocinovi a bratovi. Až vtedy moji rodičia pochopili, že to s tenisom bude vážne. Dali však podmienku, že školu dokončím na Slovensku, a nie v USA. Na gymnáziu som študovala diaľkovo. Mama ako farmaceutka ma doučovala biológiu a chémiu a ocino matematiku, keďže bol univerzitný profesor.
Ako sa cítiš, keď sa vymenúvajú tvoje úspechy, ako napríklad, že už v devätnástich si bola piatou najlepšou tenistkou sveta, že si dvakrát vyhrala Indian Wells, prebojovala si sa do štvrťfinále Wimbledonu i US Open atď. Uvedomuješ si, čo si dokázala pre seba a celkovo pre Slovensko?
Keď som bola takpovediac vo švungu, nemala som čas zaoberať sa tým. Ale v poslednom čase to sama v sebe viac riešim a poviem si: Waaau, Dani, to bolo vcelku cool (smiech).
V športe to u nás väčšinou býva tak, že vyhrávame všetci spolu, ale prehru nech si športovec „vypije“ sám. Ako si zvládala psychický tlak, keď sa ti nedarilo?
Veľmi ťažko som niesla kritiku. Keď som si prečítala niektoré články, mala som čo robiť. Čudujem sa, že som ich vôbec čítala. Vtedy ešte neboli mentálni kouči, tak som to musela spracovať sama v sebe.
Aj vďaka tomu môžeš o sebe hovoriť ako o silnej osobnosti?
Určite, inak by som nezvládla všetky prekážky, ktoré ma postretli. Treba bojovať, to nám dáva veľa sebavedomia.
Vnímaš sa zároveň ako dominantná a rozhodná?
Je to tak, niekedy je to so mnou ťažké (smiech). Je totiž veľmi tenká línia medzi tvrdohlavosťou a rozhodnosťou.
Ako sa to prejavuje v súkromí?
Danielka zavelí a nedebatujeme o tom (smiech). Tým, že môj priateľ bol v tenisovom rebríčku ešte lepší ako ja, aj on je silný charakter.
Kto sa teda doma trošku stiahne, keď je to potrebné?
Som žena, takže prirodzene ja. Stále sa učím prispôsobiť sa. Priznávam, že moja tvrdohlavosť ide občas proti mne, lebo on má niekedy lepšie nápady, názor na vec.
Osem rokov ubehlo od toho, čo si oznámila koniec kariéry. V apríli si oslávila 42 rokov. Ako sa vnímaš po štyridsiatke?
Veľmi fajn, oveľa menej sa riešim, viac vecí mám takpovediac na háku. Som vďačnejšia a užívam si život. Som na seba hrdá.
Mala si predstavu o tom, že v tomto veku by si už možno mohla mať rodinu?
Keď som skončila s tenisom, riešilo to hlavne moje okolie. Ja som nikdy netúžila mať nalinajkovaný život.
