Keď spomínaš sebavedomie, ako si na tom ty? Veríš si?
Dlho som si neveril, pritom som mohol, pokiaľ ide o prácu. Veľa som drel, chcel som byť vo všetkom najlepší. V mojom sebavedomí určite zohralo úlohu aj moje priezvisko. Na jednej strane som si uvedomoval, aký je to dar, otváralo mi dvere a láska rodičov bola obrovská.
Na druhej strane boli odo mňa najvyššie očakávania a ja som nechcel sklamať. Neraz som sa pasoval s tým, že sa na mňa ľudia pozerali cez prsty. Dnes je moje sebavedomie určite väčšie ako v minulosti. Potreboval som si ho akoby objať, starať sa oň. Dôležité je povedať, že sebavedomý som, ale nad nikoho sa nepovyšujem.
Ako sa staráš o svoju umeleckú dušu?
O dušu by mali dbať všetci, nielen umelci. Ako si ide človek zabehať alebo zacvičiť do fitka, tak by mal zájsť aj k terapeutovi. Nepomôže len káva s kamarátkami či návšteva mamy. Je potrebné držať sa vo fyzickej a v duševnej kondícii. O tejto téme treba hovoriť a na ľudí, ktorí chodia za psychológmi, sa nikto nemá pozerať ako na bláznov.
Ty sám si sa stretol s posmeškami, keď si niekomu povedal, že navštevuješ terapeuta?
Ja som prvýkrát išiel za terapeutom ešte pred 17 rokmi, vtedy to bolo úplné tabu. Nehanbil som sa o tom rozprávať a všetkým som to odporučil. A áno, boli aj posmešky na moju adresu. No keď chcem byť slobodný a šťastný, musím sa starať o svoju psychiku. Riadim sa krásnou vetou: Nepremýšľaj nad tým, čo si o tebe myslia ostatní, sami totiž majú plnú hlavu toho, čo si o nich myslíš ty.