Chce to naozaj odvahu prekonávať nekomfortné pocity z tabuizovanej a odvážnej témy. Dá sa na to vôbec pripraviť?
Nedá sa na to pripraviť. Je to jednoducho otázka tu a teraz, človek sa musí pripraviť len na to, že keď sa raz film natočí, bude tu v nejakej digitálnej forme navždy. Treba preto robiť len tie veci, o ktorých sme stopercentne presvedčení. A o to sa snažím. Snažím sa vždy nad vecami a rozhodnutiami v živote premýšľať tak, aby som sa za ne vedela postaviť aj s odstupom času.
Príbeh Andrey by mal viesť k hlbšiemu zamysleniu nielen o tom, ako so svojím telom nakladáme či ako mu načúvame. Čo priniesol do života vám?
Možno to, že by som mala viac oddychovať? Určite áno, je to viac ako jasné. Detto, keď som pracujúca a funkčná mama v domácnosti, ktorá k tomu všetkému veľmi rada upratuje a do toho cestuje medzi dvoma domovmi, neustále balí deti a všetko sa snaží vykryť. Na druhej strane som typ človeka, ktorý musí byť aktívny, a aj oddych mám rada aktívny. Málokedy sa mi stane, že si sadnem na gauč a len tak si čítam. Večer si rada pozriem film, moja hlava sa takpovediac potrebuje „napojiť“ na iné médium a potrebujem kvalitný spánok – to je asi jediný relax, ktorý moje telo očakáva. Vtedy som absolútne spokojná.
Zmenil sa – a ak áno, kedy – pohľad na vaše vlastné telo?
Zmenil sa po pôrode prvej dcéry, ale nebolo to nič dramatické. Iba som bola vďačná za to, čo ženské telo dokáže. Je to jedinečné a úžasné, ako sa dokáže dať rýchlo dokopy, keď človek chce a venuje sa mu. Buďme naozaj vďační za to, čo máme. Momentálne točím film, ktorého nosnou témou je paraolympijský hokej. A je obdivuhodné, akí silní sú ľudia, ktorí nemajú jednu či dve končatiny, čo dokázali. Sú to ľudia, ktorí o niečo síce prišli, ale na druhej strane dostali do vienka niečo úplne iné a výnimočné. Aj to, ako chápať život a svet, ako neriešiť hlúposti a zbytočné veci. Vážme si to, čo máme. To je kľúčom ku všetkému!