Vyzeráte fantasticky. Nedá sa začať inak ako týmto konštatovaním, aj keď vaša životná cesta je plná podstatnejších úspechov... Ako to robíte?
Skutočne pre to mnohé robím. Predovšetkým mám zdravú životosprávu, snažím sa aj dostatočne spať – ak sa mi to podarí, pretože s tým už mám problém, ale základ asi je, že som veľmi optimistický človek, som veľmi pozitívne nastavená, a myslím si, že psychika zohráva obrovskú rolu v živote.
Pravdou je, že v živote som nebola v žiadnom fitnescentre, aj keď málinko doma cvičím, ale ako mladá som robila športovú gymnastiku a dlhé roky som žila z toho, čo som získala v tom čase. Aj dnes keď idem po ulici, tak kráčam po okraji chodníka, tak akoby som išla po kladine – snažím sa ísť rovno a posilňujem aj brušné svalstvo – keď stojím, zaťahujem brucho a povedala som si, že kvôli pár kilám predsa nebudem meniť celú garderóbu... Takže sa snažím striedmo stravovať, aj to je pre mňa moja silná vnútorná motivácia.
Čo presne znamená dobrá životospráva vo vašom ponímaní?
Jem trikrát za deň, ale hlavne ráno. Najskôr si dám vodu, potom Ginga čaj a jogurt s ovocím, chýbať nesmú ráno vlašské orechy a večer mandle. Jem veľmi veľa ovocia – ja ho milujem, viem, že je to veľa cukrov, aj preto ho jem hlavne ráno, ale zasa to vyvážim polovičnými porciami na obed a večer je to zvyčajne len šalát.
Aký je váš vzťah k veku? Prvého decembra ste oslávili okrúhle jubileum.
Viete, mne tak strašne rýchlo bežal čas, že som to dajako nestihla zaevidovať.:) Posledné roky som si hovorila, ešte stále sa dá otočiť to číslo, to je dobré. Ale som vďačná za to, že som sa dožila tohto veku, a azda najviac mi pomáha to, že som stále s mladými ľuďmi. Študovala som operný spev a asi vo štvrtom ročníku som sa vybrala aj so svojou priateľkou Gabikou Beňačkovou k pani Vilme Jamnickej a tá nám urobila horoskop.
Ten jednoznačne znel, že Gabika – bude svetová kariéra, spevácka, umelecká, a mne pani Jamnická hovorila, že síce aj u mňa, ale tá pedagogická, že to bude niečo úžasné! Ja som jej odporovala – to sa určite mýlite, ja nikdy učiť nebudem! Nuž, mala som 20 rokov, doba sa po roku 1968 zmenila a stretla som na Starom mýte osudovo pani Zitu Frešovú, ktorá sa ma pýtala, čo robím... „Vrátila som sa z Nemecka a idem do Viedne študovať odbor piesne a oratóriá.“ Nato ona zareagovala: „A nechceš prísť na školu? „Noo tak dobre... skúsim to.“ A vlastne v roku 1969 som začala a od roku 1971 som bola interná pedagogička na VŠMU, na katedre herectva a réžie. Neskôr ma profesor Jurkovič posunul na katedru operného spevu.
Pochádzate z veľmi známej rodiny, váš otecko bol prvý operný spevák Dr. Janko Blaho, starý otec MUDr. Pavel Blaho zakladal prvú československú republiku – bol to významný lekár, buditeľ. Musí byť veľmi ťažké vyrovnať sa vlastným, vnútorným nárokom – dostáť svojmu miestu v takejto rodine...
Áno, bolo to dosť ťažké. Môj starý otec okrem toho, že bol významný buditeľ, mal aj vynikajúci hlas, aj jeho mamička – odtiaľ ide tá spevácka línia a skutočne to nebolo ľahké, dostáť svojim vlastným nárokom súvisiacim s takýmto fundamentom rodiny.
Ako ste začínali a kedy ste si začali veriť?
Najskôr som veľa koncertovala po Slovensku, potom v roku 1981 som sa dostala do Salzburgu a oslovila ma jedna mladá speváčka, aby som jej pomohla, poradila... A potom ma už oslovili z Viedne, kde som učila na letných majstrovských kurzoch Wiener Musikseminar – len pred dvoma rokmi som to odovzdala svojej žiačke, aby v tejto ceste pokračovala. Pre mňa tých 12 rokov s hercami bola obrovská škola, zároveň som absolvovala seminár Maxa Reinhardta (rakúsky divadelný a filmový režisér) vo Viedni, kde som si overila svoje postupy, ako pristupovať k hercom.
V roku 1976 ma oslovila Slovenská televízia, kde som začala pracovať so všetkými moderátormi, hlásateľmi, športovými komentátormi na hlasovej technike, takže musím povedať, že som za tieto roky veľmi vďačná. Na katedre herectva a réžie som bola 12 rokov – dokonca som mala ako žiaka Milana Poláka – bývalého emeritného riaditeľa činohry v Bratislave, a táto skupina mojich bývalých študentov urobila veľkú kariéru aj v muzikáloch, pretože som sa snažila posadiť im hlas v rámci ich individuality. Ja vám dnes presne poviem – toto je Galovič, toto Studenková, Višňovský, Vajda, Magálová, Sládečková, Noga...
Zdenka chodila na hodiny, keď robila Pokrvných bratov, Kamila pri opernom dabingu Marie Stuartovnej a divadelnom predstavení Je úžasná. Oni všetci sú si vedomí, že potrebujú mať dobre posadený hlas na javisku, aby bol znelý, text zrozumiteľný... Dnes v činohre, bohužiaľ, mám niekedy pocit, že hercom úplne nerozumiem. Neviem, ako je to v súčasnosti s touto prípravou. Učiť niekoho a dať mu chlieb do ruky – v tom vidím svoje poslanie aj dnes. Nielen naučiť, ale aj priviesť ho na javisko, do profesionálneho života a aby to nebol beh na krátku trať, ale naopak – aby sa dokázali udržať a byť úspešnými práve na tých „maratónskych“ tratiach.
Viete, hlas musí byť aj v zrelom veku stále mladý. Musíte ako športovci stále trénovať a neustále hlas kontrolovať. On sa totiž tiež vyvíja, hlas nie je rovnaký ako v dvadsiatke... A tomu musíte prispôsobiť svoj repertoár. Dôležitá je technika hlasu, aby sa hlas nepoškodil a mohol sa vyvíjať.