35 rokov. Presne toľko existuje Hex. Aké sú tvoje prvé spomienky, ktoré sa ti s kapelou spájajú?
V roku 1998 som založil kapelu Žena z lesoparku, ktorá veľa koncertovala, a s hexákmi sme sa často dostávali na rovnaké pódiá. Tým, že vždy boli známejší, v programe nastupovali neskôr. Ale stretávali sme sa, všetci sme sa kamarátili. Okrem toho Yxo kedysi organizoval akcie, na ktorých chalani z rôznych kapiel hrali prevzaté pesničky od zahraničných interpretov. Takže to bola tiež príležitosť dobre sa porozprávať.
Keď ti Yxo prvýkrát zavolal, aby si na koncerte zaskočil za Ďuďa, bola to pocta, rešpekt alebo s akými pocitmi si išiel na pódium?
Yxo mi zavolal v roku 2018 s tým, že Ďuďo je v nemocnici, nepovedal presne, čo sa deje. Opýtal sa ma, či by som prišiel aj s Laskym z Pary spievať na Žákovic. Súhlasil som, ale nevenoval som tomu extra pozornosť. Bral som to ako klasický záskok. Ja som bol v tom čase pomerne vyťažený svojimi aktivitami a chalanom som pomohol, keď sa Ďuďo necítil dobre. Mal obdobie, keď sa mu polepšilo, a tak sme spoluprácu na dlhšie prerušili. Keď sa stalo, čo sa stalo, a ja som sa stal súčasťou Hexu, až vtedy som začal koncerty vnímať inak. Všimol som si, že s pesničkami rastú celé generácie, že ľuďom sa jednotlivé skladby spájajú s rôznymi peknými momentmi či dôležitými udalosťami. A vtedy prišla akoby väčšia zodpovednosť. Predtým som sa možno snažil len o čo najlepšiu imitáciu Ďuďa.
Chystá sa pri tejto príležitosti veľká oslava?
Určite tridsaťpäťku oslávime špeciálnymi koncertmi. Zatiaľ sú na budúci rok naplánované tri, a to v Bratislave, Žiline a v Košiciach. Budú iné. Chceme, aby si ich fanúšikovia pamätali ako akcie, ktoré stáli za to, a dobre, že ich nezmeškali. Hex je teraz v top forme. Výnimočné bude aj to, že všetci členovia kapely chceme byť ambasádormi a hovoriť o mužskom duševnom zdraví. Konečne sa u nás sčasti venuje pozornosť týraným ženám, vieme, čo je vyhorenie a rôzne ďalšie duševné ochorenia. Ale je dôležité, aby aj muži mali vedomosť, že môžu mať horšie obdobie, môžu zlyhať a nemusia sa za to hanbiť. Povieme im: Kámo, nie si v tom sám.
Bude z teba hovoriť vlastná skúsenosť?
Každý v živote zažije viac alebo menej náročné obdobie aj z mentálnej stránky. Sú totiž na nás vyvíjané istým spôsobom tlaky, aby sme ako veľmi mladí vedeli, čím by sme chceli byť, že stať sa právnikom či doktorom ti zabezpečí dobrú budúcnosť a podobne. Tínedžeri majú veľakrát pocit, že nemôžu byť sami sebou, ale musia splniť priania svojich rodičov. Okrem toho si prechádzame tiež obdobiami, keď v nás prevládajú rôzne emócie od hnevu, pýchy, žiarlivosti, nespokojnosti. Obviňujeme všetkých naokolo a ľutujeme sa.
Ty si tiež plnil rodičom sen, keď si študoval na vysokej škole?
Pochádzam z Tlmáč, kde bola veľká fabrika, a kto bol inžinier, bol niečo. Moji rodičia inžinieri neboli a keď som ja vyštudoval za strojárskeho inžiniera, znamenalo to, že som to kamsi dotiahol. Ale už počas vysokej školy som pracoval vo Fun rádiu, bavilo ma to a vedel som, že strojárstvom sa živiť nebudem. Na toto obdobie spomínam veľmi rád, lebo som tam stretol svojich najlepších kamarátov. Onedlho budeme mať stretávku z vysokej školy, na čo sa teším. Síce sme boli strojári, ale radi sme objavovali novú muziku, literatúru a iné formy umenia.
Využil si niekedy to, čo si sa tam naučil?
Áno, keď som napríklad staval dom. Ja mám technickú dušu a som rád, keď mi veci dávajú zmysel. Je užitočné, že sa na výkres nepozerám s tým, čo to je za mapu.
A ty si ako spomínaš na svoju tridsaťpäťku?
Bol som veľmi mladý, slobodný, bezdetný a dobre zarábajúci v zmysle, že som si nepotreboval nič odkladať, lebo som bol sám. Veľa som cestoval. Snažil som sa vždy v danej krajine pobudnúť aspoň niekoľko týždňov, prípadne mesiacov, aby som ju lepšie spoznal. S kamošmi sme vtedajšie obdobie volali fifteen to fifty. Päťdesiatka bola totiž nekonečne ďaleko. Mysleli sme si, že toho sa hádam ani nikto z nás nedožije.
A zrazu to prišlo. Máš 53 rokov. Cítiš sa na svoj vek?
Nechcem, aby to vyznelo ako fráza, že vek je len číslo a všetko je o vnútornom nastavení, kondícii fyzickej a mentálnej, ale zrejme je to tak. Na jednej strane si uvedomujem, že pravdepodobne som už za polovicou, na strane druhej treba byť „stále mlád“. Mňa veci vždy rovnako bavia, viem sa pre ne nadchnúť, rád objavujem niečo nové, učím sa. Ale v niečom som viac „oldschoolový“.