A ešte sa hovorí, že ak má žena nejaký nápad na zmenu, musí ho nenápadne podsunúť mužovi, aby to vyzeralo, že v konečnom dôsledku ho vymyslel on.
Presne! Táto taktika funguje vždy a spoľahlivo. A je to super. Lebo vy to viete umne a rafinovane nastaviť. Mužom niekedy vo finále docvakne, ako to vlastne bolo, ale to nevadí. My doma vedieme vždy a o všetkom dialóg. Už sme spolu tak dlho, že na niektorých veciach sa dokážeme dohodnúť aj pohľadom.
V dlhoročných vzťahoch sa meníme. V čom zmenil vás?
Býval som živelnejší. Myslím si, že som zodpovednejší. Najmä keď prišli deti. A vážim slová, aby som sa neprezentoval ako idiot. Aby to, čo hovorím, malo nejakú hodnotu a bol som s tým vnútorne stotožnený. Deti vnímajú, ako sa prezentujem. Často sa ma pýtajú na môj názor na rôzne veci. Som vďačný za to, že so mnou chcú hovoriť a chcú vedieť, čo si myslím. V škole mám decká vo veku mojich synov, a preto viem, ako asi rozmýšľajú, čo cítia. Viem ich počúvať, lebo viem, že mladý názor môže byť iný.
Vyplýva z toho, že pri výchove je pre vás najdôležitejší dialóg a vzájomné počúvanie sa.
Áno. Direktívna výchova, no neviem... Áno, keď upratujeme, niekedy musím viackrát opakovať, aby niečo urobili. Ale ak sa ohliadnem na seba v ich veku, ani ja som nebol iný. Som presvedčený, že aj deti formujú dospelých, môžu nás veľa naučiť.
Mladými ľuďmi ste obklopený celý deň aj vo vašej tanečnej škole. Vnímate aj to ako návod na udržanie mladistvého myslenia a nazerania za život?
Mám obrovské šťastie, že robím s mladými, a nie je to len o pohybe. Veľa spolu komunikujeme, aby sme spolu ladili. Uvedomujem si, že ma to nesmierne osviežuje. Som ich tréner, mojím cieľom je dosiahnuť čo najlepší výsledok, a preto ich často napomínam a opravujem. Cením si, že napriek tomu, že ich napomínam, vedia všetky moje pripomienky spracovať, nedemotivuje ich to. Chápu, že ak chcú niečo dosiahnuť, je to nevyhnutné. A ešte – v skupine mojich najlepších tanečníkov, s ktorými robíme šou, máme vekový rozptyl od sedemnásť do päťdesiat rokov. Keď tancujem s najmladšími, myslím si, že nevidno rozdiel. Mladí ma motivujú k výkonom. Nechcem za nimi zaostávať.
Možno budem netaktná, ale vyžadujú si pribúdajúce roky aj zmeny v životospráve?
To nie je netaktné, je to pravda. Nejaké zmeny som urobil, ale nič radikálne. Keď cítim, že ma niečo bolí, tak si dám intenzívnejší tréning, aby som sa precvičil. V stravovaní mám už dlhšie svoj režim – poslednýkrát sa najem večer o siedmej a na druhý deň mám prvé jedlo až o dvanástej na obed. Veľmi mi to vyhovuje, cítim oveľa viac energie.
Ako dlho si myslíte, že budete stíhať s mladšími tanečníkmi?
Viem, že sa to nedá donekonečna, rátam s tým. Tanec má však veľa výhod, dá sa s ním krásne pracovať aj vo vyššom veku. Je dosť tanečníkov sedemdesiatnikov. Samozrejme, že neskáču saltá, nerobia fyzicky náročné a akrobatické prvky. Ale krokové variácie majú dokonale zažité v sebe. Majú to vybehané. Hýbu sa s ľahkosťou a prirodzenosťou a to ma baví. Čo je u mladého tanečníka v dynamike, u staršieho je v skúsenosti, naplnené niečím vnútorným.
Ste pre svojich mladých zverencov nielen trénerom, ale aj dôverníkom?
Chodia za mnou aj s osobnými problémami. Je to od nich veľmi pekné, že majú ku mne dôveru, veľakrát hovoríme o citlivých témach. Už sme riešili šikanovanie, stratu blízkeho človeka, vážne zranenia, všelijaké sklamania... ale aj obrovské radosti. Je skvelé, že decká sa v tanečnej škole cítia dobre. Je fajn vidieť, ako dobre spolu vychádzajú a na tréningu sa všetci snažia vydať zo seba maximum. A viete, čo je najkrajšie?
Povedzte...
Začali ma volať Lacko. Predtým som pre nich bol Laci, ale najstaršie dievčatá (vo veku môjho syna) mi tak začali hovoriť.
Keby ste netancovali, čo by ste robili?
Asi by som fotil. Veľmi ma to baví a zaujímam sa o všetko spojené s fotografovaním. Veľa ľudí, aj profesionálnych fotografov, ma povzbudzuje, aby som publikoval svoje fotky. Ja však nechcem zneužívať fakt, že ma ľudia poznajú. Ak sa rozhodnem vydať knižku s mojimi fotkami, bude to až vtedy, keď budem presvedčený o tom, že sú naozaj dobré, a budem s tým stopercentne stotožnený.
Čo vás baví fotiť?
Najviac ľudia, dokumentárna fotka, portréty z ulice. Zachytávanie momentov, emócií v dave ľudí, v rôznych situáciách. Veľa fotím aj slovenských umelcov, mám kopu fotiek z rôznych akcií. Je super, že ma poznajú. Keď sme na akciách, vytiahnem fotoaparát a urobím pár záberov. V takej chvíli sú uvoľnení, netreba nič pripravovať a nastavovať. Jedného dňa možno s tým mojím archívom niečo podniknem a vyjdem s ním na verejnosť.
Máte ešte aj iného koníčka?
Hudbu a dídžejing. Bavila by ma producentská činnosť, ale to je prácne. Je to úplne iný žáner a neplatí, že ak si úspešný v niečom, tak zákonite budeš dobrý aj v inom. Ale vedel by som si predstaviť, že by som sa tomu venoval. A možno to bude už čoskoro. Uvidíme, zatiaľ je priorita tanec a ten ma nechce pustiť.
Ako trávite voľné chvíle s rodinou?
Hlavne spolu. Naozaj sme spolu často a radi, sme na seba veľmi zvyknutí. Je to vďaka tomu, že si s Aničkou navzájom vieme vytvoriť priestor na prácu. Niekedy pracujeme spolu, niekedy každý zvlášť. Ale keď máme voľno, radi spolu chodíme na výlety. To sú tie najkrajšie chvíle, keď máme svoj pokoj a venujeme sa jeden druhému. A niekedy len tak leňošíme, netreba nevyhnutne stále niečo podnikať.
Doprajete si niekedy zážitky len vo dvojici s Aničkou?
Občas máme aj také dni, ale nie je ich veľa. Úprimne sa priznám, že ich ani nevyhľadávame. Naša rodina je silno prepojená, sme radi s našimi synmi. Keď napríklad odídu na pár dní k starým rodičom, veľmi skoro nám začnú chýbať.
Takže si ani neviete predstaviť ísť niekam úplne sám?
Niekedy, keď je toho veľa a už začínam vrčať na ľudí okolo seba, Anička ma posiela, aby som išiel niekam sám. Tvrdí, že mi to urobí dobre. Párkrát som takto bol za bratom na Kanárskych ostrovoch. Prvé dva dni som si oddýchol, vyspal som sa, a na tretí deň som už špekuloval, volal domov, aby prišla rodina za mnou. Lenže Anička rezolútne vyhlásila, že si to mám užiť sám. A mala pravdu, naozaj mi to prospelo. Odporúčam to všetkým. Byť sám so sebou je dobrá metóda, ako si upratať hlavu.
Asi si už neviete predstaviť mať klasické zamestnanie od – do...
Mal som také do mojich 28 rokov. Robil som rôzne povolania – v dielňach, na stavbách, staval som lešenia, bol som barman. Dodatočne som si spravil školu a niekoľko rokov som bol zubný technik. Bolo to pre mňa vždy... nemôžem povedať, že utrpenie, správne slovo je skľučujúce. Mám rád kontrolu nad svojím časom. Niekomu by nemuselo vyhovovať, ak by fungoval ako ja. Sú ľudia, ktorí sú radi, že presne vedia, odkedy dokedy pracujú. Keď je padla, tak naozaj padla a všetko môžu pustiť z hlavy. Keď je človek odkázaný sám na seba, musí si svoj čas manažovať. Stále má niekde vzadu v hlave rôzne scenáre. Naučil som sa s tým pracovať a som pokojnejší ako na začiatku.
Chýba vám ešte niečo k tomu, aby ste boli dokonale šťastný, alebo máte všetko?
Človek asi nemôže mať úplne všetko, čo by chcel. Toto je dôležité uvedomiť si, aby sme sa zbytočne neničili naháňaním sa za niečím, čo nedosiahneme, a možno je to aj zbytočné. Podstatné je, aby sme boli vo svojich životoch uvoľnení a spokojní. Ak niekto chce dosiahnuť niečo viac, musí pre to aj niečo urobiť. A ak to urobí a cíti, že mu to stačí, je dôležité mať balans medzi pracovným a osobným životom. Ja si len zaklopem, aby mi zdravie vydržalo čo najdlhšie a aby sme v rodine fungovali tak, ako fungujeme. To by mi úplne stačilo, nič iné si neželám.