Narodila sa v roku 1953 v českej Vysočine, keď v Československu prekvital socializmus. Ambicióznu dcéru brusiča skla to však neodradilo od veľkých snov. A tak najskôr išla v otcových stopách a vyštudovala sklárstvo, neskôr na vysokej škole ju oslovili šaty. Blanka Matragi teda už ako vysokoškoláčka odevného výtvarníctva v Prahe odštartovala svoju kariéru módnej návrhárky.
Po roku sa vrátil
O Libanone vtedy len letmo počula, no už roky je jej domovom. Ako sa to stalo? Môže za to láska. Láska k mužovi, ku krajine, k domácim a móde. „S Makramom sme sa prvýkrát stretli na jeseň v roku 1978 na električkovej zastávke v Prahe. Ponúkol sa, že mi pomôže s angličtinou. Išla som práve do večernej školy. Očaril ma na prvý pohľad svojím exotickým, elegantným zjavom a galantným vystupovaním,“ hovorí o osudovom stretnutí.
Mladý pár rok žiaril šťastím, až prišiel deň, keď Makram dokončil svoje štúdium a museli sa rozlúčiť. Vracal sa do rodnej krajiny, do Libanonu. Neodišiel však naprázdno. Dal jej sľub, ktorý aj naplnil.
O rok sa po svoju vyvolenú vrátil a požiadal ju o ruku. Blanka a Makram tento rok oslávia 45 rokov spoločného života. Priznáva, že neboli vždy jednoduché. Napríklad na rok 1982 dodnes nerada spomína. „Žili sme v západnom Bejrúte a Izraelčania ho začali bombardovať. Pár metrov od nášho bytu padali rakety. Pred mojimi očami zabili dvoch ľudí. Vtedy sme zbalili doklady, zobrali peniaze a utiekli sme do východnej časti libanonskej metropoly. Makram sa ma všemožne snažil pred vojnou uchrániť, preto zháňal loď, ktorou by som sa dostala na Cyprus a následne do Česka. Rozhodla som sa však, že ho neopustím,“ vraví o krušných chvíľach.
Oblieka princezné
Práca, práca, stále samá práca. Blanka Matragi aj v sedemdesiatke denne skicuje návrhy, podieľa sa na tvorbe nových materiálov, z ktorých šije šaty, navrhuje šperky, dizajnové kúsky zo skla a menovanie jej ďalších aktivít by zabralo ešte pár riadkov. Haute Couture prislúcha štýlu jej odevov. Blanka Haute Couture dostal názov jej módny salón, ktorý pred 42 rokmi otvorila na hlavnej bejrútskej triede.
Stačilo, že ušila šaty pre manželku libanonského prezidenta. To bola zároveň vstupenka do palácov v Perzskom zálive. „Keď som sa dostala k prvej princeznej, sedelo pri nej dvadsať dvorných dám. Samozrejme, aby mi vôbec dovolili vkročiť dovnútra, poriadne si ma preverili. Išla som tam s množstvom skíc, výšiviek a nápadov, musela som byť silná v prezentácii, vystupovať bez jediného zaváhania. Akékoľvek požiadavky som okamžite dávala na papier, až sme sa spoločne dopracovali k výsledku. Dodnes takto pracujem. Ony to vedia, preto mi dôverujú. Som detailistka. Skúška šiat v procese výroby nie je potrebná a pritom vždy padnú ako uliate,“ približuje svoju tvorbu. Akurát teraz v dielni dokončuje so svojím tímom šaty na svadbu pre dcéru dubajského šejka.
Samozrejme, pozvánka zúčastniť sa automaticky putuje aj jej. Takéto príležitosti rada využíva na utužovanie kontaktov s významnými ľuďmi a nadväzovanie nových. „Stačí, že ušijem šaty pre nevestu, a na základe toho dostanem ďalšie objednávky. To je lepšie ako módna prehliadka. Nepotrebujem žiadne ďalšie PR,“ smeje sa autorka dvoch bestsellerov o svojom živote.
Tepláky nemá v šatníku
Dlhovláska s charakteristickými červenými vlasmi začína deň cvičením. Trikrát do týždňa pritom chodieva ešte aj do fitnes. V teplákoch ju ani pri športe nečakajte. S legínami však nemá problém. Má ich zo všetkých možných kúskov najradšej. A potom ešte pánske boxerky. V nich doma cvičí. „Akceptujem, že dnes aj v prvej triede v lietadle si vedľa mňa prisadne žena so značkovou kabelkou a je v teplákovej súprave. Viem, že ide o pohodlnosť, no na druhej strane sa tým trošku potiera ženskosť,“ myslí si a jedným dychom dodáva, že módne trendy jej nič nehovoria. „Nie som trendy návrhárka. Preferujem nadčasovosť. Dôkazom toho, že moje veci sa dajú nosiť kedykoľvek, je jedna z ostatných príhod. Obliekla som si ručne vyšívané sako, ktoré som ušila pred 35 rokmi. Dostala som niekoľko otázok, či je z mojej novej kolekcie. Keď sa teda spojí kvalitný materiál s precíznou prácou, dá sa to nosiť donekonečna.“ I keď by sa mohlo zdať, že Blanka je po rokoch už len veľká šéfka, ktorá sa venuje iba prestížnym klientkam v palácoch, nie je to tak. Ako jej kolegyne, aj ona začína pracovať zhruba o ôsmej ráno a v ateliéri je do šiestej.
Život ako na rozbuške
Švajčiarsko východu – taký je podľa Blanky Libanon. Domáci sú podľa nej otvorení avantgarde, ženy si dávajú záležať na zovňajšku, sú odvážne v móde, neboja sa farieb, zdravo sa stravujú. To všetko sa od nich naučila aj rodáčka z českej Vysočiny, keď sa pred rokmi usadila na Blízkom východe.
Rozdiel medzi Češkami a Libanončankami bol vraj kedysi obrovský. Dnes české ženy dobehli modernú dobu a toľko nezaostávajú. No i napriek tomu, že na túto arabskú krajinu idú z jej úst samé chvály, dôchodok by chcela stráviť v Česku. „Tým, že ide o politicky i hospodársky nestabilný štát, ktorý susedí z jednej strany so Sýriou a z ďalšej s Izraelom, nie je to tu bezpečné. Žijeme ako na rozbuške. Kedykoľvek tu môže dôjsť ku katastrofe. V skrachovaných bankách máme vysoké životné úspory, ku ktorým sa nevieme dostať. Nerada by som opäť žila niekde v pivnici a videla rozbité okná na ateliéri či byte. Práve preto som už značnú časť archívu presťahovala do Česka.“ Časť z neho je k dispozícii i verejnosti na retrospektívnej výstave Timeless v Obecnom dome v Prahe.
