Na „streche sveta“ sa neocitla len tak. Príprava jej trvala minimálne rok. Z Lenkinej strany muselo ísť aj o množstvo odriekania a seba disciplínu, akú si možno ani nevieme predstaviť.
Veľké ambície
Bola len otázka času, s čím Lenka Poláčková príde tento rok. Každoročne si dáva ciele, ktoré obyčajným ľuďom doslova vyrážajú dych. Posúva svoje hranice, ide cez svoje limity a hoci cez bolesť a sebazaprenie vždy dosiahne to, čo si zaumieni. To, že prebehla celé Slovensko, zdolala Pyreneje či sama bežala cez celé Colorado mnohí považovali za neskutočné výkony. Minulý rok prebehla viac než 2000 kilometrov cez Alpy. Možno by ste si mohli myslieť, že viac sa už snáď ani dosiahnuť nedá. No to by nemohla byť reč práve o Lenke.
Kedysi mala ako moderátorka zmapovanú celú Česko – slovenskú šoubiznisovú scénu. No pred pár dňami dosiahla výkon, ktorý sa okrem nej podaril len desiatim ženám na celom svete. Zdolala Mount Everest. Bez podporného kyslíka. Vďaka tomu ju dnes pozná celý svet. Kým my tlieskame jej výkonu, ona v sebe spracováva všetky možné emócie a zážitky. Kým my vidíme dosiahnutý vrchol, jej telo je extrémne unavené a potrebuje oddych. Pár dni po návrate do základného tábora Lenka prehovorila, aká cesta na najvyššiu horu sveta skutočne bola.
Takto to bolo...
„Nezabudnuteľné. A zároveň, to najťažšie, čo som kedy absolvovala. 20.máj sa pôvodne podľa predpovede ukazoval, ako dokonalý vrcholový deň. Naše odhady potvrdil i meteorológ našej expedície. Jedna z najnebezpečnejších vecí na streche sveta sú prudké zmeny počasia. A presne to nás neplánovane zastihlo stalo cestou do C4. Silný nárazový vietor, ktorý nás pri každom zafúkaní nútil prikrčiť sa. Pod Yellow Band som sa v silnom vetre nemohla ani nadýchnuť. O to viac ma prekvapilo, ako veľmi Honza zabojoval, keď do C4 (7900) vyšiel bez kyslíka (väčšina ľudí nasadzuje kyslík v C2(6500). Prakash rozhodol, že toto počasie vrcholové nie je a v takmer 8000 budeme čakať 24 hodín. Zistila som o sebe veľa. Napríklad i to, že som schopná spať v každej nadmorskej výške. Spánok je známkou dobrej aklimatizácie. Len viac než hory pripomína covid. Náš summit push začal v jasnej noci, okolo 21.hod.Zlom počasia nastal. Len o deň neskôr. A k tomu svetelný had až hore. Na výstup sa v ten deň vybralo okolo 80 ľudí, so Sherpami takmer 200. Nekonečne pomalé stúpanie a zopár momentov, ktoré vo mne zarezonovali. Ani ja som sa nevyhla vrcholovej rade. Čakala som bez pohybu, a jediná bez kyslíka, zhruba hodinu. V obávanej zóne smrti (beriem to podľa Messnera nad 8500mn.m.) strávila desivých sedem hodín. Chvíľu pred nami sa zrútila časť preveju a nezaistení horolezci zmizli pod stenou. Všetky tragické udalosti tohoročnej sezóny máme spojené s konkrétnymi ľuďmi, z čoho mi stále ide mráz po chrbte. Rozdiel medzi ôsmimi a takmer deviatimi tisíckami je veľmi špecifický. Človek nespozná, že má menej kyslíka. A to je to najnebezpečnejšie. Avšak mozog to spozná. Sluch i zrak som mala stále tak trochu v hmle. Reakcie pomalšie, no držala som pri zmysloch. Alebo som si to aspoň myslela. Mala okolo seba ľudí, ktorí na to dohliadali. Verte mi, bolo to dlhé a bolelo to. Ale tak inak. Na dreň. Všetko čo, čo sme zažili a cítili ešte stále spracovávame. Presne si pamätám, ako som si posledných 200 výškových dole opakovala: ”Už nikdy…“ Peťo Hámor sa však pri stretnutí v Kathmandu zasmial: “Ešte ste krátko dole. Dajte tomu mesiac...“