Attila mal už po svete zozbieraných mnoho medailí, ale na Slovensku jeho meno stále nerezonovalo. Jeho popularita nabrala na obrátkach keď zasadil KO úder českému "Terminátorovi" Karlosovi Vémolovi na legendárnom zápase Oktagonu v Prahe. Z večera do rána sa zrodila hviezda a jeho meno poznali aj tí čo sa nikdy neradili medzi prívržencov bojových športov.
Attila si svojou usmievavou povahou ihneď podmanil fanúšikov. Rodákovi z Dunajskej Stredy sa začali hrnúť ponuky aj z iného "sveta". Dostal herecké úlohy, nezabudnuteľný je ako tanečník v súťaži Let´s Dance, kde bol ako slon v porceláne. A to bolo ľuďom sympatické.
Attila sa dnes o svoje zárobky nemusí báť, reklamné ponuky prehadzuje vidlami, ale priznáva, že na začiatku sa nehanbil chodiť po firmách a pýtať si finacie na svoj kemp. Navrhoval spolupráce, kde ho len napadlo. Úprimnosť je Végov ďalší plusový bod.
V podcaste s raperom Rytmus sa pustili do rôznych tém.Na úvod sa ho raper pýtal otvorene na čiastku, ktorú zarába. „Ja vlastne nikdy nehovorím, koľko zarábam. Som spokojný s tým, čo mám, ale je to zmena a základom toho je šoubiznis. Stále som rovnako nastavený, ako som bol pred tridsiatimi rokmi, mám tie isté priority a je to veľké plus, že z toho športu ťažím."
Kedy môže začať na športe ozajstne zarábať pochopil až neskôr: „Ja som si to uvedomil vďaka tomu, že celý život som zo zápasenia nič nezarobil. Prišlo to vtedy, keď som vyhral Zápas storočia a vedel som, že sa mi tým otvoria dvere do sveta šoubiznisu a reklamného sveta. Bol to kľúčový moment života a vedel som, že jeden z nás bude najväčší "kaper" do konca života," prezradil Attila Végh kľúčový bod zlomu svojej kariéry. Tí, ktorých prosil o peniaze a spoluprácu po výhre nad Karlosom začali za ním chodiť sami. Lenže to si už Attila pýtal dvojnásobok. „Chcel som nejaké tričko, napísal som desiatim firmám, že im chcem robiť reklamu. Išiel som do domu, načo budem kupoať dvere, keď nemusím. Začal som písať do firiem. Jeden sa chytil a mal som dvere za päť litrov. To je veľká vec, že za dve fotky a zarobené. Úplne začiatky, keď som išiel žobrať peniaze na kemp, nemal som hanbu. Nikto nejde za tebou sám, že ti dá," zaspomínal si na začiatky, keď sa mu ponuky ani zdaleka nehrnuli.
„Veľmi rád spravím aj niečo nezašitne. Lebo viem čo je to muklovať desať hodín, keď so robil v Rakúsku a teraz sú to len dva kliky," dodal.
Attila sa dnes smeje na svojej slovenčine, ktorá stále ešte pokulhával. Bolo to na začiatku, ale jeho veľké plus, keď slová a vety komolil a tak bol aj nechcene vtipný. Priznal, že sa trochu za to hanbil, ale neukázal to na sebe. Vie, že mu to na zaujímavosti nepochybne pridalo.